Spor, ktorý nečakane vznikol medzi ministrom vnútra I. Šimkom a prezidentom Policajného zboru Š. Hamranom o „rozviazaných rukách polície,“ možno pripísať iba na vrub súčasným horúčavám a prebiehajúcej volebnej kampani. Z vecného, ale aj politického uhľa pohľadu totiž ide o spor zbytočný až nezmyselný, ktorý navyše nič nerieši a ani nevyrieši.

Môže byť nepríjemné, že sa do tohto sporu nechali zatiahnuť aj premiér Ľ. Ódor a prezidentka Z. Čaputová, ale ako pre koho. Pre iných – najmä pre kandidujúce subjekty – to môže byť aj témou, lebo stále platí, že keď straníci voliča lapajú, pekne, hoci často aj falošne, mu pritom spievajú.

Obaja hlavní aktéri, I. Šimko aj Š. Hamran urobili verejne chyby. Minister vnútra nemôže argumentovať tým, že verejný status na sociálnej sieti je jeho súkromnou literárnou činnosťou. Policajný prezident sa zase dlhodobo správa viac ako prezident, a nie iba policajný. Dôležitejšie však je, že obaja sú v podstate iba úradníkmi: I. Šimko vo vláde prezidentky Z. Čaputovej, ktorá je len vládou náhradnou – navyše bez dôvery parlamentu – a Š. Hamran je síce najvyšším, ale stále iba úradníkom v Policajnom zbore. A ak majú niečo spoločné, potom to, že obaja sú vo funkciách dočasne.

„Policajný zbor je podriadený ministrovi“ a „prezident Policajného zboru je zodpovedný za výkon svojej funkcie ministrovi.“ Tak znie jeden zákon, pričom ďalší hovorí, že „minister môže odvolať prezidenta Policajného zboru z funkcie aj bez uvedenia dôvodu“. Koniec, šmitec, bodka. Také zákony zanechala po sebe bývalá vládna koalícia OĽaNO, Sme rodina, SaS a Za ľudí.

Vo všeobecnosti je pritom známe, že zákony sa majú rešpektovať a dodržiavať, môžu sa meniť a zmeniť, ale potom aj tak platí to isté. A ešte jeden paragraf je v tejto súvislosti zrejme dôležitý, lebo sa priamo dotýka umelo vyvolaného sporu straníkmi o rozviazaných rukách polície: „Minister nemôže vyčleniť z riadiacej pôsobnosti prezidenta Policajného zboru útvary Policajného zboru, v ktorých pôsobnosti je odhaľovanie, vyšetrovanie alebo skrátené vyšetrovanie trestných činov“. Zodpovednosti sú teda rozdelené jasne, zreteľne a čitateľne.

Povinnosťou všetkých aktérov – vrátane hlavy štátu, premiéra, ministra aj ďalších úradníkov obzvlášť vo vedúcich funkciách, je uvedené vedieť. Ľudia to vedieť môžu, ale nemusia, veď aj preto si platia úradníkov. K poznámke pod čiarou zase patrí, že tak ako je osud policajného prezidenta v rukách ministra, ministrov osud je v rukách prezidentky. Premiér je úplne mimo, pretože od neho nezáleží v tejto súvislosti nič – jeho právomoci sú nulové a prísne vzaté, s policajným prezidentom nemá čo a ani o čom diskutovať. Môže to byť totiž brané aj tak, že ide o podozrenie zo zasahovania do činnosti práce polície.

Nezostáva nič iné ako vyčkať, čo s touto horúcou témou hlava štátu urobí a ako s jej aktérmi naloží. Avizovala, že to oznámi na budúci týždeň. Problémom je, že ani to nebude už dôležité, keďže opäť – v predvolebnom čase platí, že dôležitejšie ako sa rozhodne bude to, ako jej rozhodnutie bude interpretované.