Predpokladať či uhádnuť, že počas letných prázdnin poslancov aj počas prerábky rokovacej sály parlamentu budú niektorí z nich žiadať o zvolanie schôdze nebolo ťažké, keďže je už krátko pred voľbami.

A to, čo by poslancov rok pred nimi ani nenapadlo, sa v predvolebnom čase stáva realitou z jednoduchého dôvodu – lebo voľby. Mimochodom, vyjadrenia niektorých strán, ktoré s vážnou tvárou tvrdia, že ide iba o predvolebnú kampaň predkladateľov návrhu, sú v čase oficiálnej volebnej kampane prinajmenej – ľudovo povedané – šibnuté. Aj preto, lebo kedy ak nie pred voľbami, je potrebné kampaň robiť.

Isto, aj samotní poslanci, ktorí žiadali v tomto čase zvolať schôdze, vedeli, že sa neuskutočnia. Napokon, ak by nemali byť v ich prospech, tak by ich ani nežiadali. Je však pekné voličom hovoriť – chceme, aby vláda samosprávam poslala peniaze, ktoré im sľúbila poslať ešte predchádzajúca vláda, ale ostatní to nechcú. Ak nám však dáte vo voľbách hlasy, my tie peniaze samosprávam hneď po voľbách dáme, aby vám nemuseli zvyšovať dane. Podobne je to s návrhom uznesenia, ktoré sa týka požiadavky na odvolanie dvoch policajných funkcionárov – prezidenta Policajného zboru a šéfa Úradu inšpekčnej služby.

Taký je politický či stranícky uhol pohľadu a vecný nie je o nič lepší. Obidve uznesenia sú iba papierom, z ktorého by ani po ich schválení v parlamente nikoho na Úrade vlády nemusela bolieť hlava. A ani osobne premiéra a ministra vnútra v jednej osobe Ľ. Ódora, ktorý by mal požiadavku súvisiacu s policajnými funkcionármi vykonať.

Parlament totiž nemôže vláde prikázať ani „dôrazne žiadať“, ako je to v uvedených prípadoch, nič – teda môže, ale aj tak to znamená to isté, teda opäť nič.

Vláda nie je pod kontrolou parlamentu, poslanci na ňu ani jej rozhodnutia nemajú žiadny dosah, jednoducho povedané vláda (ne)funguje bez akéhokoľvek zásahu parlamentu a robí to, čo uzná za vhodné. Jediný, kto má na ňu dosah, je prezidentka Z. Čaputová a dal jej ju práve parlament, keď nevyslovil dôveru vláde. Ak teda môže niekto niečo vláde prikázať, je to hlava štátu a to nielen preto, lebo za jej (ne)fungovanie nesie zodpovednosť, ale preto, lebo má mocenské páky na to, aby vláda jej návrh rešpektovala – inak totiž môže veľmi rýchlo skončiť.

Personálne výmeny vo vláde, ktoré urobila prezidentka Z. Čaputová tak vo vláde E. Hegera – ktorej parlament vyslovil nedôveru – ako aj vo vláde Ľ. Ódora – ktorej parlament nevyslovil dôveru – možno totiž považovať za mimoústavné, ak nie rovno za protiústavné: Ústava totiž také niečo ako je odvolanie odvolaného ministra vôbec nepozná. Naopak, mechanizmus výmeny vlády pozná, keď hovorí, že v oboch spomenutých prípadoch – teda keď parlament vysloví vláde nedôveru alebo jej odmietne vysloviť dôveru – hlava štátu ju poverí vykonávaním jej pôsobnosti až do vymenovania novej vlády. Povedané jednou vetou – o bytí či nebytí vlády Ľ. Ódora rozhoduje iba a len prezidentka Z. Čaputová, keďže je to iba a len jej vláda, ktorá pôsobí iba a len na základe mandátu hlavy štátu. Povedané druhou vetou – to, či samosprávy od vlády dostanú peniaze a koľko, záleží aj preto najmä od rozhodnutia prezidentky Z. Čaputovej.

Prirodzene, nič z uvedeného neznamená, že parlament nemôže prehodnotiť správanie a to, čo v piatok odmietol, dokáže v sobotu schváliť. Ale bol by to už tretí politický zázrak jednom volebnom období, čo sa zdá byť priveľa. Iba pre úplnosť – prvým bol vznik vlády po voľbách v roku 2020 so zázračnou podporu až 95 poslancov a druhým ich zázračný pád: to, čo sa pokaziť nedalo, pokaziť predsa len dokázali.