< sekcia Publicistika

ANALÝZA M. KOPCSAYA: Kto potrebuje polepšený Smer? Najviac on sám

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

M. Kopcsay analyzuje signály zo Smeru-SD.

Už dlhší čas sa dalo predpokladať, že vo vnútri Smeru rastie nespokojnosť nepriamo úmerne k jeho klesajúcej podpore a čoraz slabším volebným výsledkom. Po jednom z takýchto prejavov vzdoru, ktorý pricestoval z východu – áno, z toho konca republiky, kde údajne nič nie je – však pôsobí oveľa zaujímavejšie fakt, ako na takéto signály zareagoval premiér Peter Pellegrini.

Mohol sa tváriť, že o ničom nevie, vyjadriť sa, že sa nevyjadrí, vynadať novinárom, že sú slniečkári, liberáli, prostitútky. Ale miesto toho vyriekol slová: „Urobím všetko pre to, aby Smer-SD vyhral parlamentné voľby a aby mohol byť súčasťou vládnej koalície. Ale preto bude musieť prejsť zásadnou reformou. Ak sa to podarí, tak sa budeme vídavať ešte často. Ak sa to nepodarí, tak sa my osobne, ja s vami, stretávať nebudem.“

Aj keď sa vyjadril v kontexte listu „nespokojných východniarov“, jeho výrok nie je ani tak postojom k ich iniciatíve, ako skôr jeho vlastným názorom. Pretože všetko nasvedčuje tomu, že po marci 2020 to vonkoncom nemusí byť Smer-SD, kto bude zostavovať vládu.

A v prípade Pellegriniho nemožno jeho námietky zmiesť zo stola s odôvodnením, že tak hovorí iba z dôvodu svojich nenaplnených ambícií. Ide o signál, že nejaká diskusia, ak to tak môžeme nazvať, v Smere prebieha.


Doteraz nikomu nič neprekážalo?


Jasné, že by bolo idealistické hľadať za nespokojnosťou iných členov či funkcionárov len tie najušľachtilejšie pohnútky. Do politiky predsa vstupujú ľudia s cieľom uspieť a presadzovať svoj program, na tom zasa nič také zvrátené nie je. Problém sa začína v bode, keď sa do politiky chodí (iba) zbohatnúť, keď sa verejný záujem zredukuje na vedľajší produkt politiky, prípadne zo zorného poľa politikov celkom zmizne.

Práve sem sa Smer, resp. mnohí jeho predstavitelia, dostali, a práve to je príčinou pádu, ktorý prežívajú. Natíska sa teraz otázka, či vlastne po rokoch vládnutia – a teda aj spoluzodpovednosti na všetkých kauzách spojených s touto stranou, vrátane prepojení na mená ako Ladislav B., Marián K,. a iní „naši ľudia“ – ešte existuje v Smere niekto, komu možno veriť, že sa síce neskoro, ale predsa len spamätal.

Tým „lepším smerákom“, nech už sú na čele strany alebo v jej členskej základni, zjavne neprekážalo, keď Fico ešte ako premiér novinárov častoval slovami: „Niektorí z vás sú špinavé protislovenské prostitútky...“ Jeden z „lepších“ smerákov Miroslav Lajčák stál pritom po jeho boku.

Vkusu lepšieho Smeru neprekážali slová Fica zo začiatku roka 2016: „Ja nechcem, aby pán primátor mesta Nitra musel stanovovať osobitné hodiny pre plávanie pre imigrantov s iným náboženstvom a osobitné hodiny pre plávanie pre ostatných občanov Slovenskej republiky.“

Lepší smeráci si tiež myslia, že bolo potrebné zamietnuť Istanbulský dohovor s pomocou hlasov Kotlebovcov a Kollárovcov a ešte to nazvať fackou liberálom?

A ako sa vyrovnali s bývaním predsedu v bytovke Bonaparte? A čo grófka Rošková, keď už sme na tom východe? A čo Renata Zmajkovičová a kauza CT, aby sme sa presunuli na západ?


Kováč a Kňažko tiež vzišli z HZDS


Iste, človek všeličo prehltne, keď musí a navyše zväčša trpí prevádzkovou slepotou, teda splynie s postojmi svojho okolia a stratí odstup. V každom prípade si treba položiť dve otázky.

Po prvé: Či sa Smer po tomto všetkom môže pretransformovať na celkom inú a slušnú stranu, ktorá bude hybnou silou budúcej vlády po roku 2020. Alebo, otázka dva, či sa z neho môže odštiepiť nejaký výhonok (koreň, konár), ktorý by pripadal do úvahy ako partner dnešných opozičných strán. Na obe otázky si možno rovno odpovedať – nie.

Ale je dobre, že sa takáto diskusia otvorila (napr. publicista Andrej Bán). Pretože pri nevyspytateľnej duši slovenského voliča nemožno vylúčiť, že voľby 2020 vyústia do situácie, ktorá bude mať k zostaveniu nejakej konzistentnej vládnej koalície ďalej než ďaleko.

A po druhé, ani zoskupenie proti Mečiarovi by nebolo nikdy vzniklo a zosilnelo bez bývalých Mečiarových ľudí, ktorí z HZDS poodchádzali napríklad do Demokratickej únie. Medzi tými, ktorí sa Mečiarovi postavili, boli aj Michal Kováč či Milan Kňažko.

Teda pohľad v duchu ktorého treba mať čistý kádrový profil niekoľko generácií dozadu sa síce dá chápať, ale rozhodne ho nemožno považovať za reálny. S jeho aplikáciou by sme dodnes v čiernej diere Európy, mimo EÚ a mimo NATO hľadali ideálneho spasiteľa pred mečiarizmom.

Názorovo nejednotné až bizarné spojenectvo pravice a ľavice v roku 1998 si síce vypýtalo všelijaké dane – vnútorné konflikty či spackaná reforma verejnej správy, v rámci ktorej sa uchovalo umelých osem krajov. Ale Slovensko sa do EÚ aj do NATO napokon dostalo.

Je pravdepodobné, že Smer bude ďalej slabnúť a spolu s tým budú narastať jeho vnútorné pnutia. Ale treba povedať, že čím úspešnejšiu stratégiu a čím pevnejšie spojenectvo preukážu štandardné opozičné strany, tým menej bude pravdepodobné, že budú odkázané na podporu polepšeného Smeru či jeho úlomkov. Koniec koncov ak má byť polepšenie dôveryhodné, isto sa nemusí zištne viazať na účasť v budúcej vláde.