Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Štvrtok 28. marec 2024Meniny má Soňa
< sekcia Kultúra

Rastarický prezident zúri: Slovensko prehralo s Maďarskom v hokeji 0:7

Rastarika, obal knihy a zábery z krstu, kombosnímka Foto: Teraz.sk

Šialený príbeh plný absurdít, inšpirovaný námetom strateného novinára Paľa Rýpala, pokrstil spisovateľ Jozef Banáš.

Bratislava 5. júla (OTS) – Slepý prezident karibského ostrova Rastarika chcel pred verejnosťou prezentovať dobré vzťahy so Slovenskom, a preto stavil na priateľský hokejový zápas Slovensko – Maďarsko 20.000 dolárov. Pochválil sa tým vo všetkých novinách, lebo si bol istý, že toto prehrať nemôže.

Pri počúvaní priameho prenosu zápasu ho potom išlo poraziť, lebo naši reprezentanti dostávali od Maďarov jeden gól za druhým. A keď chcel za to vynadať svojej asistentke, zistil, že mu ju pred nosom uniesli...

Tak sa začína šialený príbeh plný absurdít, inšpirovaný námetom jedenásť rokov strateného novinára Paľa Rýpala. Román občas prekračuje hranice reality, v princípe však nejde o sci–fi, skôr satiru, aj keď napísanú v pomerne drsnom štýle.

„Paľo ma oslovil pred trinástimi rokmi s ponukou spolupracovať na príprave rozhlasovej relácie postavenej na existencii fiktívneho ostrova Rastarika, obývaného mafiánmi s dlhoročnými dobrými vzťahmi k Slovensku. Z jeho námetu som sa potom spolu s Paľom snažil vytvoriť projekt relácie. Žiaľ, nikdy sa nerealizoval, Paľo v apríli 2008 zrazu zmizol a odvtedy sa nenašiel,“ povedal autor knihy Daniel Forgács.

Zmiznutie jedného z elitných slovenských investigatívnych novinárov si spočiatku aj jeho priatelia najčastejšie vysvetľovali tak, že jednoducho potreboval zmeniť vzduch a niekam sa vyparil. S odstupom času sa ukazuje, že mohol byť prvým slávnym slovenským novinárom, ktorý za svoju prácu zaplatil životom.

„Paradoxne zmizol v čase, keď chcel investigatívu vymeniť za prácu na rôznych mediálnych projektoch. So mnou konkrétne riešil Rastariku a projekt mi po jeho zmiznutí ostal roky ležať v šuplíku. Ale rátal som, že ak sa Paľo vráti, budeme v ňom pokračovať,“ konštatuje Forgács, ktorý sám pracuje v novinárskej brandži.

„Napokon som sa rozhodol vybrať z pôvodného Paľovho námetu niekoľko myšlienok a oprieť o ne nový príbeh. Stále je to písané ako satira, ale vzhľadom na Paľov nejasný koniec sa knižka postupne dostala aj do temnejšej a drsnejšej roviny. Napísal som ju ako virtuálny pomník môjho priateľa Paľa Rýpala a na jeho pamiatku,“ uzatvára Forgács.

„Pútavý, dynamický, vtipný Forgácsov štýl zaručuje, že knihu prečítate rýchlo, pozastavíte sa len kde-tu pri predstave, koho mal tou či tým na mysli,“ komentuje knihu spisovateľ Jozef Banáš, ktorý ju aj pokrstil. Priamo na obale knihu zasa označuje za "triler, pri ktorom ľahko stratíte ilúzie".

„Dano je výborný spisovateľ, podľa mňa má veľkú perspektívu nie len ako novinár,“ dodáva Banáš.

Knihu Rastarika: Prekliate územie vydalo vydavateľstvo Ikar je je možné si ju objednať cez internet.


Ukážky z knihy:

ŠIALENÁ STÁVKA A MAĎARSKÝ HOKEJ


Na nekonečné piesočnaté pláže Rastariky, ostrova v strede slnečného Karibiku, sa začal spúšťať rýchly karamelový súmrak. Nad ťažnými ropnými vežami, diamantovými baňami i lomami na zlato v sekunde zavládla tma. Krajina, ktorá v jedinej sekunde mohla z ktoréhokoľvek svojho obyvateľa spraviť milionára, sa pomaly ukladala na spánok.
Ostrov spal, ale nie jeho slepý prezident. Hlava štátu a pravdepodobne najmúdrejší mozog Rastariky Julio Goméz Rastarovich šípil, že v jeho mocnárstve voľačo nesedí. Chytal ho zvláštny nepokoj. Keby však tušil, aká sieť intríg sa práve zaťahuje nad ním a jeho svetom, jeho znepokojenie by sa premenilo na skutočnú paniku.
Slepý prezident nepotreboval zapínať elektrické svetlá, aj keď miestnosť už takmer pohltilo šero. Sedel v Oválnej pracovni rastarického Bieleho domu, ktorý dal postaviť jeden z jeho predchodcov, diktátor a šialený paranoik. Okrem imitácie sídla amerického prezidenta si podľa egyptského vzoru dal v hlavnom meste Rastariky postaviť aj pyramídu, v ktorej túžil po smrti nekonečné veky odpočívať, oslavovaný svojím ľudom. Po krátkom a krutom prevrate však ľud jeho telo hodil ešte zaživa rybám a v pyramíde bola aktuálne reštaurácia, kde elita karibskej krajiny kula svoje obchodné plány.
Rastarovich, prvý, a preto logicky aj najvýznamnejší demokratický prezident Rastariky, sa narodil ako Julio Goméz Starovič. Priezvisko zdedil po dávnych slovenských predkoch. Počas revolúcie si však vybral efektne znejúcu prezývku pripomínajúcu názov jeho domoviny a tú potom celý zvyšok politickej kariéry používal ako oficiálne meno.
Stáročnou hrou osudu, ktorý rád píše na prvý pohľad šialené príbehy, mala stredoamerická Rastarika nadštandardné vzťahy so stredoeurópskou Slovenskou republikou. Vyplývali zo spoločnej histórie. A možno aj z toho, že tieto dva štáty si v geopolitickom priestore nijako nekonkurovali, ale naopak – mali si čo ponúknuť tak na úrovni bežných občanov, ako aj elít biznisu a politiky. Vznikol tak zvláštny, nežný a symbiotický vzťah, porovnateľný len so vzťahmi, aké má Slovensko s Českou republikou. Na rozdiel od Slovenska Rastarika nemala to šťastie žiť v súštátí dvoch spriatelených krajín. Bola na to príliš bohatá a všetci susedia na ňu pozerali žiarlivým okom.


PREZIDENT RASTARIKY JE VŽDY SÁM


Ako raz poznamenal jeden z najväčších dobrodruhov slovenskej politiky, ktorý na ceste k výšinám pomohol mnohým kamarátom a na ceste dolu ho všetci zradili a on zradil ich, politická kariéra sa podobá Tour de France. Kým sa prepracovávaš dopredu, spolupracuje s tebou celý tím. Keď sa dostaneš blízko špičky, krok s tebou už držia len jeden-dvaja spriaznení pretekári. No keď si prvý, zostaneš vždy sám ako prst.
Práve na tieto slová myslel Rastarovich, keď sedel vo svojej temnej pracovni, z ktorej nič nevidel. Vnímal zvuky vetra za otvoreným oknom a vŕzganie parkiet vo vedľajšej miestnosti, po ktorej sa nervózne prechádzal jeho sekretár Juanito Mojito. Vedel, na čom je postavená autorita prezidenta Rastariky. A hoci toho veľa nevedel, neomylne vedel, že šéf má problém.
To, že práve prehral 20 000 amerických dolárov v stávke, by samo osebe problém byť nemusel. Bol už štvrté volebné obdobie prezidentom krajiny a z jej ekonomiky vytuneloval toľko, čo by za normálnych okolností jeho potomkovia neminuli ani za sedem pokolení. Okrem toho volebný systém tejto karibskej krajiny nezakazoval úradujúcemu prezidentovi kandidovať na tento post opakovane, takže teoreticky mohol v tejto pozícii zotrvať do konca života.
Problém bol, že on vyhrával vždy.
Ešte nikdy v ničom neprehral. A ak aj prehral, občania jeho krajiny o tom nevedeli alebo boli presvedčení, že v skutočnosti išlo o prezidentovo víťazstvo. A už vôbec nepotreboval prehry vo vzťahu k Slovensku.
Pred rokmi ho oficiálne navštívil novozvolený predseda slovenskej vlády Vladimír v príšerne krátkych nohaviciach, z ktorých mu trčali členky obtiahnuté otrasnými bielymi ponožkami. Bol však šialene dobre informovaný a Rastarovichovi rovno navrhol spoluprácu.
Spolupráca so Slovenskom fungovala dlho, ale – ako sa zakrátko ukázalo – možno nemala trvať večne…
Dios mío, kto potrebuje, aby som sa takto hanebne vykúpal v debilnej stávke na hokejový zápas? Ako to, že mi nikto nič nenaznačil? Alebo naznačil? nervózne špekuloval Rastarovich.


STÁVKA NA ISTOTU


Rastarický prezident stavil na súboj reprezentačných mužstiev Slovenska a Maďarska v prípravnom hokejovom zápase. Bola to myšlienka jeho sekretára Mojita, podľa ktorého medializácia dôvery prezidenta k mužstvu spriatelenej krajiny posilní rastaricko-slovenské vzťahy. Agilný sekretár v tomto zmysle zorganizoval aj mediálnu predohru.
„Prezident Rastariky nemá pochybnosti o víťazstve Slovákov. Stavil vlastných 20 000!“ znel predvčerajší titulok v denníku Žvást, najčítanejších rastarických novinách, ktoré sa odvolávali na dobre informované zdroje z prostredia vlády.
Maďari boli totiž známi neporaziteľnosťou vo vodnom póle či šerme a skvelým futbalom. Na ľade však dovtedy zvyčajne pôsobili dojmom, akoby doma trénovali najmä so zmetákom pri upratovaní rozmrazenej chladničky.
Rastarovich vedel, že v tomto zápase Slovensko nemohlo prehrať, a stavil dvadsaťtisíc s tým, že si popri dobrej reklame ešte aj zarobí pár dolárov na pivo.
A aby sa efekt prezidentovej stávky ešte zosilnil, Mojito zariadil, že sa zápas vysielal v rastarickej televízii a rozhlase v priamom prenose. Slepý prezident, prirodzene, uprednostnil rádio. Dal si priniesť fľaštičku svojho obľúbeného tokajského vína, nalial si trocha do pohára a natiahol nohy v pohodlných károvaných papučiach. Očakával jednoznačný priebeh zápasu a na konci jasný triumf.
Keď však v tretej minúte slovenský brankár omylom zasunul zachytený puk za vlastný chrbát, spozornel.
„Je to možné?!“ skríkol o pár minút zaskočený rastarický komentátor, keď slovenská obrana pustila na svojho gólmana hneď troch maďarských útočníkov naraz.
V polovici zápasu utrúsil komentátor prvú, zatiaľ ešte relatívne nevinnú poznámku smerom k prezidentovi.
„Toto asi prezidenta Rastarovicha nepoteší. Štyri nula pre Maďarsko. Zdá sa, že peňaženka s 20 000 dolármi sa od nášho prezidenta vzďaľuje ako veľký tanker z rastarického prístavu. Keď sa raz vráti, bude prázdny,“ uchechtával sa komentátor. A Rastarovich začal tušiť, že namiesto pozitívneho PR získal exkluzívnu šancu stať sa na najbližšie týždne vysoko frekventovaným terčom ľudovej tvorivosti na tému: Ako somár prezident prišiel o veľkú sumu v dolároch.
Rastarovich hanebne prehral všetko, lebo slovenský tím nehral nič, kým borci z horúcich maďarských púst pôsobili dojmom, akoby ľad bol pre nich prirodzenou zimnou zábavkou. Vyhrali napokon 7: 0.
„Kurva skurvená,“ vyhlásil v súkromí prezident Rastariky. Na verejnosti slová tohto typu nepoužíval, veľmi si potrpel na to, aby v očiach svojich voličov pôsobil dojmom osvieteného, vzdelaného a kultivovaného vodcu.


PENZIÓN


José, skrytý za Andreou, mal dosť času na to, aby ho celou silou udrel drevorubačským širokým oblúkom popolníkom rovno do čela. Popolník sa rozlomil na tri kusy a stodvadsaťkilové Jogurtovo telo zletelo ako neriadená strela dozadu na bar. Hlavou trafil do mramorového obloženia a zložil sa na zem.
Josému ani nenapadlo vyjednávať. Vedel, že prvý tučniak dostal poriadnu šupu, vypustil ho teda z focusu svojej pozornosti a sústredil sa na druhého. Sledoval súpera a mal dobrý pocit – všetko možné bolo v tomto neznámom svete iné, ale chlapi sa bili rovnako ako na Rastarike.
Pokúsil sa udržať si odstup od Róma tým, že ho celou silou kopol pod koleno nohy, o ktorej si myslel, že na nej stojí, a bleskovo odskočil. Lenže Tybyke stihol preniesť ťažisko na druhú nohu a prekvapivo šikovne sa vrhol na rybára. Zamladi bol jedným z nádejných rómskych boxerov a nebil sa prvý raz.

Rastarika, obal
Foto: Teraz.sk