Poprad 22. decembra (TASR) – Česká dokumentaristka a kameramanka Olga Špátová pochádza z filmovej rodiny a mladá autorka si priala ísť rovnakou cestou ako jej rodičia, avšak po svojom. Na začiatku robila krátke hrané amatérske snímky a od 18 rokov natáča pre Českú televíziu. Okrem toho, že stavia príbeh filmu ako režisérka, zároveň sa na neho pozerá obrazovo, keďže robí aj kameru. Je držiteľkou mnohých ocenení z amatérskych, či profesionálnych festivalov doma i v zahraničí. Je autorkou filmov Oko nad Prahou, Fenomén Gott, Ženy Charty 77 – Jana Hlavsová, či Půjdu kam chci a mnohých ďalších amatérskych snímok. Jej túžbou je v živote sa nikdy nezastaviť, neopakovať a ísť stále vpred. Potvrdila to v rozhovore, ktorý je súčasťou multimediálneho projektu TASR Osobnosti, tváre, myšlienky.

Čomu ste sa venovali v poslednom období?

Mojím takým posledným veľkým filmom je Najväčšie prianie, ktorý nadväzuje na dva významné filmy môjho otca z roku 1964 a 1989 a obidva tie filmy sa odohrávali v Československu. Boli o mladých ľuďoch a ich snoch, smerovaniu a ich hodnotách. Ja som sa rozhodla 20 rokov po otcovi, teda v roku 2009, urobiť tretí diel. Môj otec zomrel pred šiestimi rokmi a tento film mal byť akýmsi mojím poďakovaním jemu. Oslovila som nielen Českú televíziu, ale aj slovenský a český fond kinematografie, takže tento film vznikal v československej koprodukcii, za čo som veľmi vďačná. Sú v ňom príbehy mladých českých a slovenských ľudí, ktorí sa narodili na sklonku minulého režimu, takže nepoznali útlak, komunizmus a vlastne sú prvou slobodnou generáciou po 40 rokoch. Premiéra filmu bola v septembri minulého roka a tento rok na jar sa dostal aj na Slovensko.

Ktoré obdobie vo svojej kariére považujete za svoje najúspešnejšie?

Najviac ma tešili tie začiatky, keď som mala 18 rokov a už som mala šancu robiť filmy. Potom bolo ďalšie obdobie, keď som robila filmy o veciach, ktoré sú mi blízke, teda o vzťahu so svojou mamou, o troch ženách z jednej rodiny, mojej kamarátke, jej mame a jej babičke. Potom som sa prehupla do filmov, ktoré nie sú len mojim osobným vyjadrením, ale majú, dúfam, spoločenský, alebo politický presah. Natočila som napríklad film Oko nad Prahou o svetovom architektovi Janovi Kaplickom, ktorý bojoval s negatívnou politickou mocou, natáčala som ho dva roky. Ten príbeh sa skončil veľmi smutne, pretože Jan Kaplický zomrel dva roky po tom, čo získal architektonickú cenu za Národnú knižnicu a v deň, keď sa mu narodila jeho dcéra. Práve natáčanie dokumentárnych filmov je dobrodružstvo, pretože nikdy neviem, ako dopadnú, často je to ohromne smutné a nečakané.

Čo je pri vašej práci najkrajšie a zároveň najťažšie?

Najkrajšie je asi to, že sa môžem každý deň stretávať s najrôznejšími spôsobmi života, rôznymi sociálnymi vrstvami, s ľuďmi, ktorí sú v radostných ale aj boľavých situáciách, môžem vidieť tú pestrosť života. Čo sa týka mojej práce, splnil sa mi sen, môžem naplniť svoj život novými ľuďmi a novými spôsobmi života. A to najťažšie je, že často musím vstupovať do sŕdc tých ľudí a otvárať ich a pre mňa to znamená, že aj ja sa musím otvárať. Je to dialóg a niekedy je ťažké nájsť tú hranicu, ktorú môžem prekročiť, aby som tomu hrdinovi svojho filmu neublížila. To je taká stála dokumentárna psychológia, kam až môžem zájsť, kde sú tie hranice?! Rovnako je ťažké opúšťanie tých hrdinov, keď sa na nich počas natáčania naviažem.

Ktorý zo svojich filmov považujete za najviac vydarený?

- U mňa je to vždy ten posledný, pretože môžem vidieť, ako sa vyvíjam, kam sa posúvam, napr. film Posledné prianie je pre mňa výnimočný tým, že som ho mohla venovať otcovi a zakončiť tak jeho trilógiu. Je to pre mňa osobne výnimočné, pretože som sa mu mohla poďakovať za to, aký bol otec. Zároveň tento film považujem za najviac vydarený aj po tej filmárskej stránke, pretože sa mi podarilo zachytiť mladú generáciu, ktorá je statočná a má nádej. Hoci sa o nás hovorí, že sme stratená generácia, závislá na sociálnych sieťach, ktorá sa nestretáva, strácajú sa vzťahy medzi ľuďmi, ja som vďaka natáčaniu tohto filmu pochopila, že to tak nie je.

Keď sa s odstupom času pozriete na svoje filmy, je možno taký, ktorý by ste teraz urobili úplne inak?

Uvedomujem si, že každý môj film je taký denníkový zápis môjho života. Takže napríklad, keď som robila film v osemnástich, ten film bol ohromne naivný v mnohých smeroch, ako filmársky tak aj ľudsky. Ale zase je to výpoveď mladého človeka. Myslím si, že každé to obdobie má svoj zmysel a akokoľvek ho opravovať by už bolo umelé a nesprávne. Mne sa páči, že všetko má svoj koniec a že ten film sa musí odovzdať a už sa naň nikdy nesmie siahnuť.

Máte svoj životný, alebo profesijný vzor?

- Nikdy som vzory nemala, asi preto, že som mala skvelého otca a mám skvelú mamu, obaja boli otvorení, mohla som s nimi viesť dialóg. Zároveň mám dvoch bratov, ktorí ma vždy vypočujú, podržia a pomôžu, ak treba. Takže som sa nikdy nepotrebovala vzťahovať k nejakému idolu, vždy som si to našla vo svojej rodine a pri svojich blízkych.

S kým sa vám najlepšie spolupracuje?

Základným človekom pri filmoch je strihač, ktorý je pri tvorbe filmu v strižni napríklad aj tri mesiace, od rána do večera. Ja som spoznala dvoch úžasných strihačov, jeden je Jakub Voves a druhá je Šárka Sklenářová. S Jakubom som zostrihala asi 11 filmov, do života mi vstúpil, keď som mala 14 rokov a bol o 15 rokov starší. Začal so mnou strihať krátke amatérske filmy, veril mi, hoci som bola dieťa, venoval mi čas a od 18 rokov so mnou strihal až doteraz všetky filmy, ktoré šli do Českej televízie či do kina. Na tej spolupráci je ohromne silné, že sme spolu zavretí v jednej miestnosti niekoľko mesiacov, často tam prebiehajú drámy, keď hľadáme skladbu toho filmu. Jej vytvorenie je to najťažšie.“

Foto: TASR/Adriána Antošková

Kto z ľudí, o ktorých ste točili film, na vás najviac zanechal dojem?

Je to množstvo ľudí, od báječnej kominárky Martiny Wimmerovej, ktorá bola tehotná a s ktorou som sa šplhala po strechách, cez rodičov, ktorí stratili svoje deti, či židovské ženy, ktoré prežili koncentračný tábor až po nevidiacu Ráchel Skleničkovú, ktorá je 20-ročná muzikantka skladateľka a veľmi si ju vážim. Zložila mi hudbu k filmu o nevidiacich ľuďoch, ktorý bude mať premiéru na Štedrý deň. Všetci títo ľudia vo mne čosi zanechali.

O čom je váš najnovší film Po tme svetlo?

Je to film k 10. výročiu Nadačného fondu Českého rozhlasu Svetluška, ktorý pomáha nevidiacim ľuďom. V tomto filme je množstvo ľudí a pointou je ten ich svet v tme. Sú tam nevidiaci rodičia, ktorí vychovávajú svoje vidiace deti, nevidiaci bežkár, lyžiar, nevidiaci hudobníci, či nevidiaca výtvarníčka a všetkých spája to, že sú ohromne statoční a optimistickí.

Čo vás najbližšie čaká, na čom budete pracovať?

V rámci programu Rotary som mala možnosť stráviť mesiac na Floride so štyrmi úžasnými a výnimočnými Čechmi a Slovákmi. Mali sme možnosť prezentovať obe naše krajiny a zároveň sa zoznámiť s myšlienkami Rotary, ktoré hovoria o tom, že treba pomáhať druhým aj napriek svojim záujmom. To je niečo, čo ma ohromne posilnilo a práve o tom by som rada natočila krátky film, ktorý by podporil túto myšlienku, ktorá mi je blízka. Okrem toho mám také dva sny, pracujem na tom, aby som mohla sfilmovať príbeh doktora Aleša Bártu. Ten v africkej Keni za svoje peniaze vybudoval nemocnicu a pôrodnicu a pomáha tam chorým ľuďom. Okrem toho by som rada natočila film o svojom vzťahu s mojou mamou, Olgou Sommerovou, ktorá je pre mňa veľmi inšpiratívnou osobou, je režisérka, feministka, angažuje sa v občianskom a spoločenskom živote, a cez náš vzťah by tak mohol vzniknúť film o nej.

V čom vám najviac pri budovaní kariéry pomohlo to, že pochádzate z filmárskej rodiny?

Najviac mi asi pomohlo, že som od detstva mohla sledovať svojich rodičov ako tvoria filmy. Nikdy mi nehovorili, ako sa používa kamera, ako sa strihá, ako sa hovorí s ľuďmi. Tým, že som sa mohla dívať a počúvať ako sa o filmoch rozprávajú, to mi najviac pomohlo. Žila som v kreatívnom prostredí a mohla som sa s nimi o všetkom porozprávať.

Kedy ste natočili svoj úplne prvý film a o čom bol?

Ten film sa volal Ego, mala som vtedy 14 rokov, bolo to v rámci takého cyklu Českej televízie. Bol úplne bláznivý, šialený, o partii štyroch kamarátok na základnej škole a ich snoch. Namiesto honoráru som vtedy dostala kameru a odvtedy vlastne natáčam filmy.

Ktoré zo svojich filmov ste natáčali na Slovensku?

So Slovenskom som sa najviac spojila práve počas natáčania Posledného priania, kde som zakomponovala aj príbehy slovenských ľudí. Je tam napríklad občiansky aktivista Robo Mihaly, ktorý upozorňuje na to, čo sa v politike robí nesprávne. Potom som natáčala v rómskej osade v obci Hermanovce príbehy niekoľkých mladých rómskych rodín, ktoré aj napriek tomu v akých podmienkach žili, sa tešili zo života a majú sa rady. Mala som tiež možnosť stretnúť sa s pravoslávnym kňazom na východnom Slovensku.

Čo je z technického hľadiska pri natáčaní filmov najdôležitejšie?

Tým, že sama držím kameru, tak práve ona je pre mňa veľmi dôležitá. Je to taká zbraň, dáva mi odvahu vstupovať do situácií, kam by som normálne nevstúpila, keby som tú kameru nedržala. Na druhej strane je niekedy zložité sa sústrediť na tú technickú stránku, keď som zmietaná emóciami, ktoré sa pred tou kamerou odohrajú.

Foto: TASR/Adriána Antošková

Oľutovali ste niekedy, akým smerom ste sa v živote vybrali?

Niekedy ma napadne ísť robiť niečo "zmysluplného", pretože som stále akoby v tých oblakoch, pracujem s emóciami. Ale prišla som na to, že aj filmy môžu ľuďom pomôcť, inšpirovať ich, vzdelávať i motivovať. Ale niekedy sa bijem s tou túžbou mať väčšiu istotu, ale na 99 percent som šťastná preto, že som slobodná, že každý môj deň je iný a dobrodružný.

Kde sa cítite najlepšie?

Najlepšie je mi tam, kde cítim pocit domova. To pre mňa znamená moja rodina a ľudia, ktorí sú mi najbližšie. Aj teraz som v takej životnej fáze, že si to uvedomujem silnejšie, pretože sama túžim po rodine, po deťoch.“

Ako vnímate samú seba?

Niekedy ma trápi, že sa zmietam vo svojom vlastnom svete, som tak trochu v oblakoch a pýtam sa samej seba, či dokážem byť dobrou mamou, dobrou ženou, keď zásadné praktické veci v živote nedokážem. To ma niekedy trápi, lebo by som sa viac chcela sústrediť na praktické kroky, rozhodovať sa, byť schopná v praktických veciach. Usilujem sa so sebou pracovať, ale niekedy ma to už nebaví so sebou byť (smiech). Zároveň si myslím, že v čom sa mi žije dobre je to, že mám veľký záujem o život, o stretávanie, o natáčanie, o tie vzťahy. Asi by mi bolo na svete smutno, keby ma ten život nezaujímal tak, ako teraz. Málokedy ma niečo nebaví, alebo neteší.

Ako bude Olga Špátová vyzerať v budúcnosti?

Priala by som si stále ísť dopredu, nielen v tom filmárskom štýle, ale aj ľudsky. Túžila by som sa nikdy neopakovať, učiť sa zo svojich chýb a nikdy sa nezastaviť. Dúfam, že budem v živote taká pevnejšia a ustálim sa hlavne sama v sebe.

Rozhovor s českou dokumentaristkou a kameramankou Olgou Špátovou je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, kultúrneho a športového života.