< sekcia Kultúra

Š. MARGITA: Hudba mi dala zmysel môjho žitia

Na snímke popredný slovenský operný spevák, tenor Štefan Margita počas rozhovoru pre TASR v Bratislave 1. júna 2016. Foto: TASR/Jakub Kotian

Košický rodák oslávi 3. augusta 60. narodeniny.

Bratislava 5. júna (TASR) – Slovenský tenorista svetového renomé Štefan Margita (*3.8.1956) je známy z účinkovania v popredných operných domoch po celom svete, medzi nimi v milánskej La Scale aj newyorskej Metropolitnej opere. Do zoznamu úspešných vystúpení mu chýba iba Austrália. O jeho vyťaženosti svedčí aj fakt, že do diára si už zapisuje termíny na rok 2020.

Vyštudoval Školu umeleckého priemyslu a po nej spev na Konzervatóriu. Umeleckú dráhu začínal v roku 1981 v prešovskom Divadle Jonáša Záborského, pokračoval v košickom Štátnom divadle, viedenskej Volksoper. V roku 1986 vyhral spevácku súťaž na Pražskej jari a od septembra 1986 účinkoval v opere Národného divadla.

Košický rodák oslávi 3. augusta 60. narodeniny. Hneď po oslave odlieta do Chicaga, kde bude účinkovať v postave Logeho vo Wagnerovej opere Zlato Rýna v opernom dome Lyric. Po návrate uvedie 13. novembra v pražskom Národnom divadle slávnostný galakoncert Štefan Margita GALA 60.

Na svojom konte má vydané štyri albumy. Pri príležitosti životného jubilea mu na jeseň Supraphon vydá vianočný album X-Mas. Od 30. mája 1992 je jeho manželkou jedna z najúspešnejších českých speváčok, deväťnásobná zlatá Slávica Hana Zagorová.

Zážitky z 35-ročného účinkovania Štefana Margitu by naplnili minimálne jednu knižku. O niektoré z nich sa podelil v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.


-Ak dovolíte, začnime aktuálne, pražské Národné divadlo vystúpilo tento týždeň s inscenáciou Z mŕtveho domu Leoša Janáčka na festivale Eurokontext.sk v Slovenskom národnom divadle. Ako sa vám hralo na doskách SND?

Hralo sa mi veľmi dobre, ľudia boli fantastickí, pekný návrat po tridsiatich rokoch. Síce som tu už hosťoval, bolo to s Národným divadlom a operou Jenůfa, ale teraz boli diváci úžasní. Myslím, že to bolo krásne predstavenie, réžia je taká moderná a úžasná, že diváci nemajú ani moment, aby sa nudili. Je to ťažká hudba, myslím, že z Janáčkových diel najťažšia. Ale inscenácia je krásne urobená, niet v nej slabého miesta.


-Ako husto je popísaný váš diár, v akom predstihu je potrebné osloviť vás na hosťovanie?-

Pred dvoma týždňami som podpisoval zmluvu na rok 2020. Bude to Lyon. Vonku pracujú divadlá fakt takto rýchlo. Dotyčného umelca chcú mať na konkrétnu inscenáciu. Keď príde lepšia ponuka, tak už ju nemôžete zrušiť, čo je veľmi férové.


-O necelý mesiac sa skončí divadelná sezóna, aké budete mať prázdniny, budú to prázdniny?-

Budú. Tridsať rokov dodržujem to, že keď sú prázdniny, tak nespievam. Hlasivky si musia odpočinúť. Budú to zvláštne prázdniny, pretože 3. augusta mám narodeniny – šesťdesiatku. A potom odlietam do Chicaga, budem tam dva mesiace. S Národným divadlom som sa dohodol, že po návrate urobím veľký narodeninový galakoncert, ktorý bude 13. novembra. V Chicagu robia novú sériu Wagnera, začínajú inscenáciou Zlato Rýna, kde spievam boha Logeho. Začíname skúšať už v auguste. Jediná vec ma mrzí, Hanka má narodeniny 6. septembra, oslávi ich veľkým koncertom v Lucerne presne v deň narodenín. Koncert mala vypredaný za 20 minút, čo je dnes na túto dobu fenomenálne. Žiaľ, nebudem na tomto koncerte, ale po ňom priletí Hanka za mnou do Chicaga, bude tam šesť týždňov.



-To boli aktuality, prejdime teraz k vám. Ste košickým rodákom, v ktorej časti ste vyrástli?-

Bývali sme v centre mesta na Rooseveltovej ulici, kde bol hotel Slovan, potom sme sa presťahovali na ulicu Pokroku, tam som vyrástol. Do školy som chodil najprv na Školu umeleckého priemyslu a potom na Konzervatórium v Košiciach.


-Máte zaujímavú kombináciu štúdia, vyštudovali ste fotografiu na "šupke", potom spev na konzervatóriu. Kde bol ten podnet, že chcete byť spevákom?-

Keď som končil šupku, tak bola chvíľa, kde spevákom odporúčajú začať spievať, a hlavne u tenoristov, až po puberte. Takže skončil som školu, dostal som sa do Komunálnych služieb, čo ma teda vôbec nebavilo, robiť fotografie na pas a občiansky preukaz. Keď prišiel už päťdesiaty človek, tak som myslel, že ho sfackám. Bolo to už na nervy, takže som od toho rýchlo odišiel. Prišla ponuka, boli to naši známi, ktorí sa vracali zo Švajčiarska, že by som mohol nastúpiť na konzervatórium. Pani profesorka Šomorjaiová vtedy začínala, ja som k nej nastúpil na spev.


-Prvé angažmán ste dostali v operete prešovského Divadla Jonáša Záborského, potom ste prešli do opery košického Štátneho divadla. Ako si spomínate na účinkovanie v rodisku?-

Pre mňa bol Prešov začiatkom, veľmi mi pomohli a verili, že u nich ostanem. Ponúkli mi absolventské predstavenie, spieval som v Straussovom Netopierovi. Ponúkali mi aj ďalšie úlohy, ale neprijal som ich. Potom prišla ponuka z Košíc, ktorá nebola veľmi dobrá, ale bol som doma. Bola to zmluva ako zborista s možnosťou spievať sóla. Dávali mi však veľa príležitostí spievať sóla a nakoniec ma aj sólistom menovali.


-Aké to bolo na Konzervatóriu, bola to dobrá príprava na opernú dráhu?-

Keď som nastúpil na Konzervatórium a počul tých ľudí, ako spievajú, tak som povedal – toto nechcem robiť. Išlo mi do smiechu a dával som si otázku – čo je toto za spievanie? Na škole sa robili každý mesiac malé koncerty pre spolužiakov, kde sme sa mali ostrieľať a skúsiť, čo sme za mesiac vyrobili a čo profesor s nami urobil. Moji spolužiaci mi tak fandili a pomáhali, že sa mi to začalo ľúbiť. Potom prišla už spomínaná prvá ponuka z Prešova, to sa mi veľmi páčilo, dostať sa na javisko medzi profesionálov. A potom prišli ponuky z Košíc. Akurát sa hrala La Traviata a tam sú dve tenorové úlohy, jedna malá Gastona, do ktorej som bol obsadený. Potom mi povedali, že študijne by mi dali spievať Alfreda. Keď som sa to naučil, hodili ma rovno do vody, teda na druhú premiéru ma poslali na javisko. Myslím si, že som určite nespieval dobre, ale košické publikum mi vtedy tú mladosť aj ostatné odpustilo. Boli úžasní a bol som veľmi povďačný. Ja som v znamení leva, pre nás je aplauz najkrajšia melódia, ktorá vôbec existuje. Potom prišli ďalšie úlohy, Don Pasquale, ktorá mi veľmi nevyšla, lebo som ju dostal skoro a nebol som technicky pripravený. Tie facky - myslím si - sú u speváka veľmi dôležité, lebo tým vlastne stúpa hore.




-V roku 1986 ste odišli na skusy do Prahy a boli ste úspešný.-

V roku 1986 som vycestoval najprv do Bratislavy. Ako Slovák som chcel angažmán v Slovenskom národnom divadle. Nechcem použiť zlé slová, ale zachovali sa ku mne tak strašne, že som sa vrátil späť. Pomohol mi však osud. Volali z Národného divadla z Prahy, že v ten večer hrajú Eugena Onegina a vypadol im Lenský, tak či som schopný odletieť do Prahy. Že priletím o 16.00 hodine, o 19.00 sa začína predstavenie a budú ma čakať na letisku. Povedal som áno. Nebola žiadna skúška, režisér mi len povedal nástupy. Bolo to veľké javisko v Štátnej opere, vtedy Smetanovo divadlo, pri pohľade na jeho rozmery som sa rozklepal, ale tak som sa skoncentroval, že to predstavenie dopadlo dobre. Dodnes si to veľmi dobre pamätám. Na predstavení sedel agent z Viedne, ktorý asi o tri dni volal na Slovkoncert a chcel ma na predspievanie do Viedne. To všetko sa udialo. Vtedy bol šéfom v Prahe Zdeněk Košler, slávny to dirigent. Po Eugenovi Oneginovi prišiel za mnou a povedal mi, že mi ponúka zmluvu. Bolo to ako sen, pretože Bratislava vôbec neprejavila záujem. Samozrejme, som to prijal a hneď nato aj zmluvu s Viedenskou operou, ktorú som ale po troch rokoch zrušil, pretože to nešlo dať dohromady s Národným divadlom. Pán dirigent Košler mi vtedy veľmi pomohol, bolo to krásne obdobie. Potom bola súťaž Pražská jar, tú som dokonca vyhral, ani tak sa mi zo SND neozvali.


-Boli ste aj členom viedenskej Volksoper. Mali ste predplatený cestovný lístok Praha – Viedeň a späť?-

Dostal som výjazdnú doložku, mohol som vtedy cestovať, kedy som chcel. Čo bola výhra, riaditeľom opery bol slávny rakúsky barytonista Eberhard Wächter. Vtedy Volksoper a Staatsoper boli spolu ako jedna inštitúcia. Takže jeden večer sme spievali tu, druhý tam. Spievali tu najväčšie hviezdy, Domingo, Carreras, Pavarotti, každý večer iná hviezda. To boli úžasné zážitky, ale cítil som, že Viedeň v roku 1986 bola pre mňa ešte skoro. Tak som šiel za Wächterom a povedal mu, či by ma z tej zmluvy uvoľnil, že sa chcem učiť a ostal by som chvíľu v Prahe. On vtedy skoro omdlel, lebo mi povedal, že ešte nikdy nezažil od speváka, že chce odísť. Každý, naopak, chcel, aby ho prijal. Akceptoval moju žiadosť a myslím, že som vtedy urobil veľmi dobre.


-So spevom ste pochodili kus sveta, spievali ste v najväčších operných domoch, newyorskej Metropolitnej opere, milánskej La Scale či londýnskej Covent Garden. Nie je jednoduchšie opýtať sa, kde ste ešte nespievali?-

Austrália, tam som nespieval. Trikrát som tam mal spievať, ale vždy to padlo. Padlo to v podstate mojou vinou, lebo ja som sa vždy predtým vrátil z veľmi dlhej cesty. Viem, že raz to bol Taiwan, potom to bolo Japonsko a predstava, že mám opäť letieť veľmi ďaleko, tak som trikrát odvolal. Od tej doby ma nepozvali, ale možno sa to ešte vyplní.


-Ako sa pripravujete na vystúpenie, máte nejaký rituál? Koľko sa potrebujete rozospievať?-

Rozospievam sa sám. Snažím sa v ten deň nebrať iné kšefty či spievanie popoludní, nikdy som to nerobil a nikdy to neurobím. Potrebujem svoj pokoj. Ja vždy prídem na miesto deň pred predstavením, nie v deň predstavenia. Je to veľmi dôležité, pretože človek musí mať pokoj. A potom, samozrejme, indispozícia, ktorá môže byť v ten deň. Ráno sa vám môže dobre spievať a večer je to zlé alebo opačne. Takže na všetko musí človek myslieť. Ale keď sa dobre cítim, potom spievam veľmi málo. Keď som chorý a viem, že by som spievanie zvládol, tak sa potrebujem veľmi veľa rozospievať. Ale je to riziko, čo sa mi veľmi páči. V každom divadle v Európe aj na západe máte možnosť dať oznámenie pre publikum, že spievate chorý a že zachraňujete predstavenie. Metropolitná opera toto neuznáva, je to vaše riziko. Buď poviete, že idete von bez toho, že to oznámia, a musíte počítať s tým, že keď vám niečo nevyjde, tak vás "vybučia", alebo je tam 'cover', teda človek, ktorý pozná vašu rolu a skúša ju, tak má šancu zaskočiť.


-Koľko predstavení mesačne absolvujete?-

Mesačne sa to pohybuje medzi desať až dvanásť predstavení. A nie viac, viac neberiem. To je všeobecne taký ideál. Samozrejme sú takí, ktorí spievajú aj dvadsaťpäť. Poznám ich mnoho, ale dnes už nespievajú.


-Poďme, prosím, na chvíľu k vám domov. Jedným z významných dátumov pre vás je 30. máj 1992, keď ste si povedali áno s Hankou Zagorovou.-

Áno, 30. mája 1992, to bola svadba na národnom výbore, tá veľká bola potom 6. júna.


-Kde ste sa prvýkrát stretli?-

V Štátnej opere po premiére Žobráckej opery, kde mi Hanku predstavili. Hanka mi po premiére povedala, že druhý deň robí večierok u nej doma a že ma srdečne pozýva. Bývala vtedy na Vinohradoch, kúsok od Štátnej opery. Povedal som, že rád prídem. Potom to už nadobudlo rýchly spád.


-Čaká vás niekoľko osláv, vaše okrúhle narodeniny, mesiac nato Hankine narodeniny, budúci rok oslávite 25 rokov spoločného života. Obľubujete veľké oslavy?-

Nemám veľmi rád veľké oslavy. Len z jedného dôvodu, že sa tým ľuďom, keď je ich veľa, nemôžem všetkým venovať. Takže, ja som rád v malom prostredí so super ľuďmi, s ktorými sa môžem porozprávať. Presne 3. augusta urobím domácu oslavu s rodinou a potom v novembri v Národnom divadle, kde bude po galakoncerte veľká recepcia.



-Už ste povedali, že po vašej augustovej oslave odlietate do Chicaga, takže budete chýbať 6. septembra na koncerte v Lucerne na oslave narodenín manželky Hanky.-

Áno aj nie. Ja na tom koncerte 6. septembra predsa len budem. Môžem vám to prezradiť – a vy budete prvý, komu to poviem – budem mať priamy vstup z Chicaga. V Chicagu bude štáb, ktorý urobí priamy vstup do Lucerny.


-Na svojom konte máte štyri vydané albumy, štvrtý Melancholie vyšiel na etikete Supraphonu v septembri 2013 a bol veľmi úspešný.-

Áno, získal som zaň platinovú platňu, čo ma veľmi potešilo. Pozval som si naň viacero známych hostí a som rád, že ponuku prijali, či už Lucie Bílá, Marta Kubišová, Eva Urbanová, Karel Gott, Daniel Hůlka a dva duety na ňom mám s manželkou Hankou.


-Pripravujete piaty album, budú na ňom vianočné piesne.-

Áno, vyjde pod názvom X-Mas. Ponúkne dvanásť piesní, medzi nimi Tichá noc, Mary's Boy Child, Sancta Maria či Ave Maria. Počkal som si, lebo väčšinou speváka prehovárajú, že keď je úspešný album, tak – urob hneď druhý. Nie, počkal som si viac ako rok a pol, bude vianočný, vyjde 28. septembra, budem tam mať hosťa Adama Plachetku a Kateřinu Kněžíkovú. Platňa je vlastne hotová, počul som ju minulý týždeň, teraz ju posielajú na mastering do Nemecka. A hotová je už aj obálka. Na tomto albume pracujeme už od januára.


-S manželkou ste obaja speváci. Bavíte sa o práci a speve aj doma? Aj si zaspievate?-

Nie, nikdy. Keď máme koncert, tak sa rozospievame. Ale ináč nie. My si ani muziku doma veľmi nepúšťame. Pokoj je najlepší.


-Pochodili ste kus sveta, kde sa vám páčilo najviac?-

Je viac takých miest. Určite New York a Madrid, tam sa mi veľmi páčilo. Bola tam krásna atmosféra, milujem mestá, kde svieti slnko. A v Madride svietilo každý deň, skutočne krásne.


-Môžete porovnať publikum v jednotlivých končinách sveta?-

Veľmi dobré publikum je v Nemecku, oni veľmi chodia na klasiku. Tiež v Japonsku je super publikum a potom je New York, Metropolitná opera, kde, keď si sadne tri a pol tisíca ľudí do hľadiska, a keď sa páčite, oni povstanú, dupú nohami a kričia bravo. To je zážitok, na ktorý nemôžete nikdy zabudnúť.

Na snímke popredný slovenský operný spevák, tenorista Štefan Margita
Foto: TASR/Jakub Kotian


-Pamätáte si na úplne prvé účinkovanie v "metke"?-

Pamätám, dokonca si to veľmi dobre pamätám. Čo bolo zvláštne, že tá inscenácia bola tak dobre pripravená, že som ani nemal veľkú trému. Bol to predstavenie Z mŕtveho domu, čo sme hrali. Viac som mal trému, keď som potom robil Zlato Rýna, lebo tam bol ťažký nástup v tom, že nastupoval som pod javiskom a bol som pripevnený na lane, na šikmej ploche a ťahali ma hore. Bál som sa vždy len toho, aby sa niečo nestalo. Raz sa aj stalo, povolili lano a ja som letel ako Boeing. Nepríjemné to bolo, ale musíte sa ovládať a spievať ďalej, muzika beží a nič vám nepomôže.

-S Hankou ste mali spoločný zábavný televízny program Hogo Fogo, v ktorom ste si vyberali "obete". Nachytali ste aj takého zabávača, akým je Karel Šíp. Neurazil sa niekto z tých, koho ste nachytali?-

To vymyslel šéfredaktor Novy pán Ivan Rössler. Ja som vtedy spieval v Paríži, on priletel za nami a oslovil nás na ten program. My sme prikývli. Robili sme to štyri roky, bolo to veľmi úspešné. Potom som bol ja jedným z tých, čo som Hanku prehováral, aby sme to ukončili v najlepšej chvíli. Aj sme to urobili a myslím že dobre.

Nachytali sme Karla Šípa, dali sme mu do kufra auta človeka a zastavili ho policajti, že vraj niekto ušiel z väzenia a pátrajú po ňom. To bolo silné a on bol v tej chvíli v šoku. Báre Basikovej sme urobili strašnú vec. Vystupovala v Domove dôchodcov a my sme sa s tými ľuďmi dohovorili, že keď začne spievať, oni začnú vstávať a odchádzať. Bolo mi jej v ten moment veľmi ľúto. Jediný človek neprijal nachytávku - a to bola Helena Vondráčková. V Lucerne na koncerte som vstúpil do jej spievania, ona neprestala, spievala ďalej. Ona jediná to nevzala. Prišla síce do štúdia, ale nevzala túto situáciu s humorom.


-Čo vám hudba a spev dali a naopak, čo vám vzali?-

Hudba mi dala zmysel môjho žitia. Čo mi vzala? Priniesla chvíle, ktoré nie sú niekedy príjemné. Keď musíte odriecť predstavenie, keď ste chorý, cvičíte dva mesiace a musíte odriecť premiéru. To sú chvíle smútku, ale to je s tým spojené. Táto profesia ma naučila byť k ľuďom normálny, chápať tých ľudí, nebyť namyslený. Vážiť si tých ľudí, ktorí prišli na váš koncert a kúpili si vstupenku.


-Ak vás zastaví napríklad pani v nákupnom centre, dáte autogram?-

Dám. A niekedy aj viac. Stál som pri pokladni a pokladníčka mala pri sebe malé čokolády, ktoré chcela predať a ponúkala ich zákazníkom. Pani predo mnou mi povedala, že - "ja si to nemôžem kúpiť". Tak som ich zobral desať a kúpil som ich jej. V tej chvíli som videl tú radosť - čo taká maličkosť pre človeka niekedy znamená. A to ma teší.


-Ak by ste sa mali ešte raz rozhodnúť pre profesiu, bol by to opäť spev?-

Myslím že áno. Mal som ideu byť pilotom, ale čím viac lietam, tým menej chcem tým pilotom byť.


-Máte voľný čas? Ako ho trávite?-

Mám. A nerobím nič. Nepúšťam si muziku, vezmem si dobrú knihu, ideme na dobrý obed alebo dobrú večeru, ideme sa prejsť. Nemusím v tej chvíli myslieť na to, že zajtra mi musí hlas fungovať tak, ako by mal. Nemám špeciálneho koníčka, nič nezbieram.


-Máte svoje životné porekadlo alebo ľudovú múdrosť, ktorú si občas pripomeniete?-

Mával som ho dlhé roky, keď som hovoril – miluj ma málo, ale dlho. Hanka ma miluje veľa a chvalabohu dlho. A ja ju tiež.

Na snímke popredný slovenský operný spevák, tenorista Štefan Margita
Foto: TASR/Jakub Kotian


Rozhovor s operným spevákom Štefanom Margitom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.