< sekcia SEKCIA: Knihy

Veronika svoje detstvo uzavrela do domčeka

Veronika Šikulová - Domček jedným ťahom Foto: TASR

Veronika Šikulová originálnym spôsobom rozpráva príbeh svojho života tentokrát nie v pozícii prozaičky, ale dcéry Vincenta Šikulu vo svojej ostatnej knihe Domček jedným ťahom.

Bratislava 19. júna (TASR) - Veronika Šikulová sa v Domčeku jedným ťahom predstavuje sama. Nie ako prozaička či bývalá novinárka, ale ako dcéra svojho otca – Vincenta Šikulu. ,,A boli raz takí dvaja, Vinco a Alica sa volali. My s Agátou ich dcéry, nič dobré nám z očí nekukalo.

Autorka síce kreslí jedným ťahom, no na papieri v konečnom dôsledku stoja dva odlišné domčeky – Je mi leto a Spoviedky. Oboma časťami knihy sa Šikulová snažila vytvoriť text, ktorý má ,,dobrý ťah ako komín“. Tento zámer však uskutočňovala v dvoch častiach publikácie úplne rozdielnym spôsobom.

Je mi leto disponuje plynulou ľahkosťou, originálnym štýlom a jedinečnosťou zachytených spomienok. Detstvo, školské časy, prvé lásky či prázdniny u babky tvoria pomerne chronologické rozprávanie s nádychom nostalgie. ,,Keď bývate pri štreke, hocikedy musíte prestať rozprávať, lebo ide vlak. A to je dobre. Všeličo si medzitým premyslíte. Niekedy sa babka s nami vadila, prešiel vlak a bolo po hneve, obyčajne povedala iba: A už čit!“ Autentický výlet do minulosti razí chuťou dediny, ale aj chuťou "krémšnitov" a ríbezlí či vôňami octu a naftalínu. Pripomína branné cvičenia a školské ,,šmirgľovačky lavicové“. Miestami je opisovaný očami dieťaťa s bohatou dávkou beletrizovania.

Deju však dominuje vzťah autorky k otcovi a následne smútok z otcovej smrti. ,,…nariekam v tráve, čo je vysoká, za domom, čo mi zomrel spolu s ním, snímam trávu, kosím, som siláčka, Vasilisa premúdra, čo už všetko vie, len to nemá odrazu komu povedať, a je jej leto a smutno…“. Napriek tomu, kniha nenesie punc ,,vykosenia sa zo smútku“.

V druhej časti knihy – v Spoviedkach ide o abstraktné, voľné asociácie, naukladané za sebou, a to bez zjavných súvislostí. Je otázne, nakoľko ich vidí aj sama autorka, keďže v knihe uvádza: „…ba dokonca aj samotná autorka preskakuje od jednej zdanlivo nedôležitej maličkosti k druhej, žiadna spojitosť – ničoho s ničím, trochu nesúvislý monológ…“.

Príliš veľa informácií, naukladaných v siahodlhých vetách, ľahko popletie čitateľa. Prelínanie postáv, spájanie "on" rozprávania s "ja" rozprávaním, či občasná neurčitosť vo vyjadrovaní podčiarkujú autorkino tvrdenie na začiatku knihy – ,,Všetky postavy v tejto knižke som ja.“ Táto časť knihy je na prvý pohľad menej autobiograficky jednoznačná, no aj tu Šikulová vkladá hrdinom asociácie z vlastného života (napr. žijú v dome so zelenou bránou, ako aj autorka). V Domčeku jedným ťahom je však stále prítomný životný nadhľad či humor. ,,Ale kolega, jediný kamarát, s ktorým si v robote rozumel, dopadol ešte horšie, umrel. Zobral si týždeň dovolenku, že pokope, a v piatok poobede umrel. Dovolenka v riti, nepokopané.

Šikulová si prešíva slovnú zásobu na mieru. Veci volá po mene, tvoriac originálne skomoleniny či detské slová (robiť šašky; jaše do literatúry nepatria; učičitrnované sýkorky atď.). Bohato využíva básnické obrazy, metafory či prirovnania (napr. ,,…tak ako nespíši počítajú pred odchodom do Spíchova svoje ovce.“). Tu treba však tiež rozlišovať prvú časť – vyvolávajúcu použitou lexikou v čitateľovi úsmev a pohodu, a druhú, ktorá drsne vracia do reality nadávkami či opismi plahočiacich sa životov dospelých. Autorka svojským spôsobom využíva biblické motívy, tvoriace aj posledný odkaz knihy – ,,Vezmite túto dušu a zaneste ju pred tvár Najvyššieho!"