Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Sobota 20. apríl 2024Meniny má Marcel
< sekcia Import

ANALÝZA M.KOPCSAYA: Ukrajina uviazla v osídlach ruského medveďa

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

M. Kopcsay analyzuje vývoj sporu medzi Ruskom a Ukrajinou.

"Aj Slovensko móžet byť, bude členom euroázijského zväzu..." Podobnými slovami dnes už nežijúci poslanec za SNS s ruským menom agitoval na televíznej obrazovke za účasť Slovenska na projekte, ktorým chcelo alebo malo Rusko konkurovať (západo)európskej integrácii.

Áno, možno sa Slovensko pripojí. Ale taká Ukrajina už vtedy nemala na výber. Lebo za svoje „nie“ bola nútená vypiť si kalich geopolitickej horkosti až do dna. A že dno ešte nedosiahla, potvrdzuje aj aktuálne zarinčanie zbraní na vlnách Čierneho a Azovského mora.

Presne pred piatimi rokmi si Kyjev, vtedy ešte pod proruským vedením prezidenta Janukovyča, v poslednej chvíli rozmyslel svoje dlhoročné zbližovanie sa s Európskou úniou. A príprava asociačných dohôd, pri ktorých asistoval aj Miroslav Lajčák, vyústila do ich nepodpísania na summite EÚ a Východného partnerstva vo Vilniuse. Ukrajinský líder s ruským medveďom za chrbtom ešte aj natrčil dlaň k Bruselu a bezostyšne požiadal – "daváj eurá, Únia!"


Po dobrom alebo po zlom


Áno, stalo sa tak roku pána 2013, na deň presne 28. a 29. novembra. Optimisti sa utešovali, že Ukrajina možno ešte do EÚ vstúpi. Skeptici (bývalý poľský prezident Kwaśniewski) hundrali, že nebolo rozumné podmieňovať vstup Ukrajiny do Únie prepustením uväznenej expremiérky Julije Tymošenkovej. Ibaže ona nebola tou kľúčovou postavou, na ktorej dohoda stroskotala. Tou postavou bol ruský prezident Vladimir Putin.

Po vojenskom dobrodružstve v Gruzínsku presvedčil Západ, že éra vzájomného padania si do náruče medzi Ruskom a Západom sa práve skončila – začala sa za Gorbačovovej sovietskej éry, keď Sting vyspevoval, že aj Rusi ľúbia svoje deti, vyvrcholila pádom železnej opony a definitívne ju pochoval nástup garnitúry, ktorá zo šuflíkov vytiahla osvedčené geopolitické stratégie posilňujúce vplyv inak ekonomicky i civilizačne nevyspelej, no geograficky hypetrofovanej veľmoci.

Pretože Putinov tlak na Ukrajinu bol už v tomto čase čitateľný: Buď to (rozumej zotrvanie v ruskej mocenskej sfére) pôjde po dobrom, alebo po zlom.


Namierime na vás rakety!


Napokon, mnohé napovedajú aj udalosti staršieho dáta. Napríklad za éry prozápadného ukrajinského prezidenta Juščenka – áno, to je ten, ktorého sa pokúsili otráviť počas kampane a navždy mu zohavili tvár – komentoval Putin prozápadné ambície Ukrajiny slovami: "Bojím sa to nielen vysloviť, ale je desivé nad tým už len premýšľať, že by Rusko – v reakcii na možné umiestnené časti protiraketového štítu na Ukrajine – na ňu muselo zacieliť svoje raketové systémy."

Takto už pred desiatimi rokmi vyzerala ruská odpoveď na hoci len hypotetickú možnosť, že by Ukrajina pomýšľala na vstup do NATO. A ako vyzerá odpoveď na o čosi reálnejšiu snahu stať sa súčasťou EÚ? To znázorňujú udalosti na východe Európy počas posledných piatich rokov.

Keď sa pozitívne formulovaná vízia euroázie rozplynula spolu s Janukovyčovou mocou a po oranžovej revolúcii sa ujala moci opäť prozápadná garnitúra, nasledovala anexia Krymu a rozpútanie občianskej vojny na východe Ukrajiny. Krajiny, ktorá dnes musí obhajovať svoju podstatu a územnú integritu. Krajiny, na území ktorej zahynulo za posledných päť rokov asi 11-tisíc ľudí. A ako ukázal aktuálny incident v Kerčskom prielive, ani po piatich rokoch nie je konfliktu koniec – hoci udalosť nesie známky nielen ozbrojeného stretu, ale aj spravodajskej hry.


Porošenko v kampani


Áno, možno dnes prezident Porošenko využíva vypäté emócie a na svoju prezidentskú kampaň a zároveň čelí kritike svojich oponentov.

No touto zdanlivou slabosťou Ukrajina už dnes demonštruje svoju silu, resp. náskok pred Ruskom: existuje v nej demokratická diskusia a politický súboj. Vieme si predstaviť, že by rovnakej oponentúre bol v Rusku vystavený Putin? A že by sa musel reálne obávať o výsledok volieb?

Kdeže, eurázijská predstava Moskvy nie je atraktívna pre Ukrajinu a tobôž nie pre strednú či západnú Európu, hoci populizmus a aktivita trollov tejto „alternatíve“ usilovne kliesnia cestu. Deje sa tak len dočasne. Vízia štátu s vyššou mierou korupcie a kratšou priemernou dĺžkou beztak neveľmi ceneného ľudského života môže sotva komu pripadať nasledovaniahodná. Brány tejto „vízii“ – tak ako obom totalitám v nedávnej histórii, tej komunistickej i fašistickej – môžu otvárať len naše dezorientované mysle, naša rezignácia na normálne a demokratické usporiadanie sveta.


Čo je bezpečnostné riziko?


Žiadnu inú šancu na presadenie svojho mocenského vplyvu nemá ani súčasné Rusko napriek demonštráciám sily – vo forme okázalých vojenských cvičení či námorných operácií pri Kerčskom moste. Jeho jedinou šancou sú krajiny ako Slovensko, ktoré v čase ďalšej eskalácie konfliktu nedokáže v parlamente prerokovať bezpečnostnú a obrannú stratégiu, lebo to ktosi (SNS) nechce a ostatní sa podvolia. Toto – a nie ruské tanky či utečenci – predstavuje veľké bezpečnostné riziko.

Pred piatimi rokmi vtedajší ukrajinský opozičný politik Vitalij Kličko povedal: „Jediným spôsobom, ako nasmerovať Ukrajinu na Európsku úniu, je vymeniť vládu a prezidenta.“ Jeho výrok by bol presný, keby sa vzťahoval nielen na ukrajinských ale aj ruských činiteľov. Lebo práve v Kremli tkvie podstata ukrajinskej (ne)slobodnej voľby. Azda to nebude pôsobiť ako prejav rusofílie – a ani rusofóbie – ak by sme aj Rusku zaželali posun k demokracii, ktorú už koniec-koncov okúsilo.