Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
TASR prináša rozhovory s úspešnými absolventmi Univerzity Komenského v Bratislave pri príležitosti 100. výročia jej založenia, teraz so sudkyňou na Najvyššom súde Elenou Berthotyovou.
Autor TASR
Bratislava 3. júna (TASR) - Elena Berthotyová je sudkyňou na Najvyššom súde (NS) SR, kde sa venuje azylovému právu. Niektoré jej rozhodnutia v tejto oblasti možno oprávnene zaradiť medzi prelomové. Senát Správneho kolégia NS SR, ktorému predsedá, získal cenu Judikát roka 2017 za súdne rozhodnutie ochraňujúce základné práva žiadateľky o azyl z Afganistanu a jej troch maloletých detí. Absolventka Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorá je zakladajúcou členkou sudcovskej nezávislej iniciatívy Za otvorenú justíciu, v rozhovore pre TASR porozprávala nielen o jej práci, ale i o tom, ako z pohľadu svojej profesie vníma situáciu v súvislosti s migračnou krízou či v čom vidí najväčší problém justície na Slovensku.
-Prečo ste sa rozhodli byť sudkyňou?-
Po absolvovaní práva som sa prihlásila do výberového konania na prokuratúru aj na Mestský súd v Bratislave. V oboch prípadoch som uspela. Na prokuratúru som mohla nastúpiť hneď. Podmienkou prijatia za justičného čakateľa bolo predložiť lustráciu Federálneho ministerstva vnútra ČSFR o tom, že som nebola spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti. Rozhodla som sa počkať na výsledok lustrácie. Ten prišiel až o dva mesiace, dodnes však neľutujem ani to čakanie, ani výber svojho povolania. K rozhodnutiu stať sa sudkyňou ma viedla túžba po hľadaní a nachádzaní spravodlivosti. Nemalou motiváciou bola i potreba nezávislosti, ktorú monokratický systém prokuratúry ani vtedy neumožňoval.
-V čom vidíte najväčší problém justície na Slovensku?-
Za najväčší problém považujem nízku dôveru verejnosti v justíciu. Verejnosť od nás sudcov očakáva, že budeme nielen múdri, uvážliví, ale aj odvážni, s pevným charakterom a zmyslom pre spravodlivosť. Drvivá väčšina sudcov chápe, že hľadanie a uplatňovanie spravodlivosti je ich poslaním. Svedčí o tom množstvo kvalitných právoplatných rozhodnutí, ktoré však nie sú verejnosti známe. Treba však priznať, že väčšina slovenských sudcov v rozhodujúcom čase nedisponovala dostatkom odvahy razantne sa ohradiť voči deštrukcii súdneho systému zvnútra, voči zneužívaniu moci v justícii, voči šikanóznym disciplinárnym návrhom voči sudcom – kritikom vnútorných pomerov. Naproti tomu sa sudcovia vedeli nahlas vyjadriť, pokiaľ išlo o ich platy, a vedeli sa zomknúť pri podávaní hromadných diskriminačných žalôb proti štátu. Myslím si, že verejnosť nás hodnotila aj cez takúto skúšku vlastnej morálnej kredibility. Úprimne som presvedčená, že sme v nej neobstáli. Za problém považujem aj to justičné ticho (najmä u tých, ktorí sú oprávnení iniciovať disciplinárne stíhanie sudcov) po niektorých mimoriadne nevhodných vyjadreniach sudcov na verejnosti. Keď k tomu pridáme dĺžku konania (za ktorú však sudcovia spravidla nenesú vinu), niektoré nezrozumiteľné a nepresvedčivé rozhodnutia, nemôžeme sa čudovať, že verejnosť nám dáva v prieskumoch jasnú odpoveď – nedôveruje nám. Dôveryhodnosť je to najvzácnejšie, čím sudca disponuje. Pokiaľ my, sudcovia, nepochopíme, že sa o ňu musíme uchádzať každým jedným rozhodnutím, ale aj postojmi a vyjadrovaním sa na verejnosti vrátane jasného postoja k tomu, čo je pre náš stav ešte akceptovateľné a čo nie, čo je už dávno za hranicou slušného správania, len ťažko si získame dôveru verejnosti.
-Skúste nám priblížiť, čomu konkrétne sa v oblasti azylového práva venujete.-
Azylovým prípadom som sa venovala už ako sudkyňa Krajského súdu v Bratislave. Venujem sa im aj na Najvyššom súde SR, kde pôsobím od roku 2005. Jednak ide o vskutku zaujímavú právnu problematiku obsiahnutú aj v medzinárodných dokumentoch, jednak je tu významne zastúpený aj ľudský rozmer. Pretože za každým prípadom sa skrýva osud konkrétneho človeka. Na NS SR rozhodujeme s konečnou platnosťou a od nás závisí, či žiadateľovi o azyl u nás umožníme zostať alebo ho vystavíme riziku návratu do krajiny jeho pôvodu, kde mu môže hroziť dokonca smrť. Toto si v plnej miere a s plnou vážnosťou v našom senáte uvedomujeme. Od samého začiatku ma na tejto agende lákala predovšetkým inakosť v posudzovaní azylových prípadov, ktoré sa od iných typov rozhodovania správnych orgánov líšia najmä v dokazovaní. Žiadateľ o azyl spravidla nedisponuje žiadnymi dôkaznými prostriedkami, často ani dokladom totožnosti, len svojou výpoveďou a tvrdením o prenasledovaní. „Nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami ako vlastnou dôveryhodnou výpoveďou.“ To je jedna z prvých prelomových právnych viet, ktoré sme na NS SR prijali k posúdeniu dôkaznej situácie žiadateľa o azyl. Ten bol do publikovania tohto významného rozhodnutia v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR v dôkaznej nevýhode, ktorá pre neho končila prijatím negatívneho rozhodnutia. V tejto oblasti sme prijali celý rad prelomových rozhodnutí, napríklad k definícii inštitútu azylu, k zisťovaniu skutkového stavu, k zásade tzv. materiálnej pravdy, k štandardom a rozloženiu dôkazného bremena, k jednotlivým dôvodom prenasledovania, k azylu z humanitných dôvodov, k žiadateľom „sur place“ a podobne.
-Ako – aj z pohľadu svojej profesie – vnímate situáciu v súvislosti s migračnou krízou?-
V ostatnom období bol európsky kontinent konfrontovaný s mohutnými migračnými vlnami, v rámci ktorých prúdia na starý kontinent tisícky utečencov z viacerých afrických krajín, ako aj mnohých štátov Blízkeho či Stredného východu a juhozápadnej Ázie. Najmä ostatné tri roky môžeme pokojne nazvať rokmi utečencov v Európe. Nie však na Slovensku. Pretože za posledné necelé tri roky požiadalo na Slovensku o azyl 407 žiadateľov. Celkovo za 25 rokov (od roku 1993 sa udeľuje štatút utečenca, neskôr azyl) požiadalo na Slovensku o azyl 58.874 žiadateľov, z toho bol azyl udelený 856 žiadateľom. V tomto smere za ostatnými krajinami hlboko zaostávame. Tieto objektívne údaje o počte žiadateľov o azyl a udelených azyloch treba dať do pozornosti najmä tým, ktorí majú ambíciu zneužívať utečeneckú problematiku na zvyšovanie svojho (politického) profitu.
-Univerzita Komenského tento rok oslavuje 100. narodeniny. Čo by ste jej pri tejto príležitosti zapriali?-
Univerzite Komenského, ktorá tento rok oslavuje 100. narodeniny, želám, aby sa jej darilo vychovávať nielen dobrých odborníkov, ale aj čestných ľudí, ktorým nie je ľahostajné, v akom svete žijú. Návrat humanizmu, slušnosti a tolerancie do spoločnosti by mohlo byť krédo, s ktorým vstúpi Univerzita Komenského do novej storočnice, a to zaradením výučby etiky na všetkých fakultách.
-Prečo ste sa rozhodli byť sudkyňou?-
Po absolvovaní práva som sa prihlásila do výberového konania na prokuratúru aj na Mestský súd v Bratislave. V oboch prípadoch som uspela. Na prokuratúru som mohla nastúpiť hneď. Podmienkou prijatia za justičného čakateľa bolo predložiť lustráciu Federálneho ministerstva vnútra ČSFR o tom, že som nebola spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti. Rozhodla som sa počkať na výsledok lustrácie. Ten prišiel až o dva mesiace, dodnes však neľutujem ani to čakanie, ani výber svojho povolania. K rozhodnutiu stať sa sudkyňou ma viedla túžba po hľadaní a nachádzaní spravodlivosti. Nemalou motiváciou bola i potreba nezávislosti, ktorú monokratický systém prokuratúry ani vtedy neumožňoval.
-V čom vidíte najväčší problém justície na Slovensku?-
Za najväčší problém považujem nízku dôveru verejnosti v justíciu. Verejnosť od nás sudcov očakáva, že budeme nielen múdri, uvážliví, ale aj odvážni, s pevným charakterom a zmyslom pre spravodlivosť. Drvivá väčšina sudcov chápe, že hľadanie a uplatňovanie spravodlivosti je ich poslaním. Svedčí o tom množstvo kvalitných právoplatných rozhodnutí, ktoré však nie sú verejnosti známe. Treba však priznať, že väčšina slovenských sudcov v rozhodujúcom čase nedisponovala dostatkom odvahy razantne sa ohradiť voči deštrukcii súdneho systému zvnútra, voči zneužívaniu moci v justícii, voči šikanóznym disciplinárnym návrhom voči sudcom – kritikom vnútorných pomerov. Naproti tomu sa sudcovia vedeli nahlas vyjadriť, pokiaľ išlo o ich platy, a vedeli sa zomknúť pri podávaní hromadných diskriminačných žalôb proti štátu. Myslím si, že verejnosť nás hodnotila aj cez takúto skúšku vlastnej morálnej kredibility. Úprimne som presvedčená, že sme v nej neobstáli. Za problém považujem aj to justičné ticho (najmä u tých, ktorí sú oprávnení iniciovať disciplinárne stíhanie sudcov) po niektorých mimoriadne nevhodných vyjadreniach sudcov na verejnosti. Keď k tomu pridáme dĺžku konania (za ktorú však sudcovia spravidla nenesú vinu), niektoré nezrozumiteľné a nepresvedčivé rozhodnutia, nemôžeme sa čudovať, že verejnosť nám dáva v prieskumoch jasnú odpoveď – nedôveruje nám. Dôveryhodnosť je to najvzácnejšie, čím sudca disponuje. Pokiaľ my, sudcovia, nepochopíme, že sa o ňu musíme uchádzať každým jedným rozhodnutím, ale aj postojmi a vyjadrovaním sa na verejnosti vrátane jasného postoja k tomu, čo je pre náš stav ešte akceptovateľné a čo nie, čo je už dávno za hranicou slušného správania, len ťažko si získame dôveru verejnosti.
-Skúste nám priblížiť, čomu konkrétne sa v oblasti azylového práva venujete.-
Azylovým prípadom som sa venovala už ako sudkyňa Krajského súdu v Bratislave. Venujem sa im aj na Najvyššom súde SR, kde pôsobím od roku 2005. Jednak ide o vskutku zaujímavú právnu problematiku obsiahnutú aj v medzinárodných dokumentoch, jednak je tu významne zastúpený aj ľudský rozmer. Pretože za každým prípadom sa skrýva osud konkrétneho človeka. Na NS SR rozhodujeme s konečnou platnosťou a od nás závisí, či žiadateľovi o azyl u nás umožníme zostať alebo ho vystavíme riziku návratu do krajiny jeho pôvodu, kde mu môže hroziť dokonca smrť. Toto si v plnej miere a s plnou vážnosťou v našom senáte uvedomujeme. Od samého začiatku ma na tejto agende lákala predovšetkým inakosť v posudzovaní azylových prípadov, ktoré sa od iných typov rozhodovania správnych orgánov líšia najmä v dokazovaní. Žiadateľ o azyl spravidla nedisponuje žiadnymi dôkaznými prostriedkami, často ani dokladom totožnosti, len svojou výpoveďou a tvrdením o prenasledovaní. „Nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami ako vlastnou dôveryhodnou výpoveďou.“ To je jedna z prvých prelomových právnych viet, ktoré sme na NS SR prijali k posúdeniu dôkaznej situácie žiadateľa o azyl. Ten bol do publikovania tohto významného rozhodnutia v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR v dôkaznej nevýhode, ktorá pre neho končila prijatím negatívneho rozhodnutia. V tejto oblasti sme prijali celý rad prelomových rozhodnutí, napríklad k definícii inštitútu azylu, k zisťovaniu skutkového stavu, k zásade tzv. materiálnej pravdy, k štandardom a rozloženiu dôkazného bremena, k jednotlivým dôvodom prenasledovania, k azylu z humanitných dôvodov, k žiadateľom „sur place“ a podobne.
-Ako – aj z pohľadu svojej profesie – vnímate situáciu v súvislosti s migračnou krízou?-
V ostatnom období bol európsky kontinent konfrontovaný s mohutnými migračnými vlnami, v rámci ktorých prúdia na starý kontinent tisícky utečencov z viacerých afrických krajín, ako aj mnohých štátov Blízkeho či Stredného východu a juhozápadnej Ázie. Najmä ostatné tri roky môžeme pokojne nazvať rokmi utečencov v Európe. Nie však na Slovensku. Pretože za posledné necelé tri roky požiadalo na Slovensku o azyl 407 žiadateľov. Celkovo za 25 rokov (od roku 1993 sa udeľuje štatút utečenca, neskôr azyl) požiadalo na Slovensku o azyl 58.874 žiadateľov, z toho bol azyl udelený 856 žiadateľom. V tomto smere za ostatnými krajinami hlboko zaostávame. Tieto objektívne údaje o počte žiadateľov o azyl a udelených azyloch treba dať do pozornosti najmä tým, ktorí majú ambíciu zneužívať utečeneckú problematiku na zvyšovanie svojho (politického) profitu.
-Univerzita Komenského tento rok oslavuje 100. narodeniny. Čo by ste jej pri tejto príležitosti zapriali?-
Univerzite Komenského, ktorá tento rok oslavuje 100. narodeniny, želám, aby sa jej darilo vychovávať nielen dobrých odborníkov, ale aj čestných ľudí, ktorým nie je ľahostajné, v akom svete žijú. Návrat humanizmu, slušnosti a tolerancie do spoločnosti by mohlo byť krédo, s ktorým vstúpi Univerzita Komenského do novej storočnice, a to zaradením výučby etiky na všetkých fakultách.
