Oznámenie verejného ochranu práv, že ministerstvo vnútra stále vymáha od občanov náklady spojené s prikázanou štátnou karanténou, je prekvapujúce. A reakcia ministerstva vnútra, že vo vyberaní peňazí od nich bude pokračovať, ešte viac.

O problém ide iba takpovediac z technickej stránky. Ak ministerstvo vnútra doteraz od občanov vyberá peniaze za povinnú štátnu karanténu v štátnych zariadeniach „na základe rozhodnutí vtedajšej vlády v súvislosti s pandémiou,“ malo vyvinúť iniciatívu a presadiť ich zrušenie. Napokon, štátna karanténa skončila už v júni 2020, teda po dvoch mesiacoch od jej zavedenia. Podľa oficiálnych údajov bolo do nej štátom a do štátom vyčlenených zariadení prinútených ísť bezmála až 24 tisíc občanov, od ktorých teraz ten istý štát žiada, aby náklady aj zaplatili.

Vtedajšiu chaotickú situáciu pritom dokresľuje aj to, že nie všetci do karantény po príchode zo zahraničia museli ísť, keďže štát sa postaral tiež o to, aby existovali aj výnimky: azda najviditeľnejšou bol niekdajší podpredseda vlády Š. Holý, ktorý pendloval medzi Britániou a Slovenskom. Takže ani nemohol zažiť príbehy, ktoré zažívali mnohí iní – od dlhého čakania na hraniciach na autobusy, v ktorých ich previezli do štátom určených ubytovaní, aby sa tam aj mnohí z nich – čakajúc na odber a výsledok testov – vírusom nakazili.

Je od štátu mimoriadne drzé, že namiesto ospravedlnenia dotknutým osobám za príkoria, ktoré im spôsobil, pýta ešte stále zaplatiť. Malé dieťa vie, že v tomto prípade išlo o hrubé porušenie základných ľudských práv a slobôd, najmä slobody pohybu a pobytu. Isto, štátne orgány v tomto prípade vzorne spolupracovali, vrátane Ústavného súdu. Ten síce vyriekol, že viaceré ustanovenia zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia sú v rozpore s Ústavou, ale zároveň aj povedal, že pre dotknuté osoby ich dovtedajšie uplatňovanie nezakladá žiadne náhradové nároky, „keďže sa na tieto ustanovenia vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily“.

Inými slovami, štát síce porušil ich základné práva a slobody, ale nemôže za to, keďže postupoval podľa predpisov, ktoré si štát mocenským spôsobom sám vytvoril a presadil. A to aj napriek upozorneniam na jeho nesprávny postup, ktorých bolo ako maku.

Nad rozhodnutím aj Ústavného súdu však stoja rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva. Opäť inak – to, čo Ústavný súd odmietne, môže Európsky súd pre ľudské práva dať, ako sa to stalo už v mnohých prípadoch. Záleží iba a len od dotknutých osôb, či mu sťažnosť podajú alebo nie. Je pritom zaujímavé, že v tejto súvislosti akosi nepočuť mimovládne organizácie, ktoré si dali do vienka práve ochranu ľudských práv – to, že nereaguje Rada vlády pre mimovládne neziskové organizácie, sa ešte aj dá pochopiť, keďže ju stále vedie R. Mikulec, za ministrovania ktorého sa uvedené šikanovanie ľudí dialo. Ale to, že za na situáciu nereagovala ani Rada vlády pre ľudské práva, už priamo poukazuje na jej zbytočnosť.

Preto ak ministerstvo vnútra aj v súčasnosti tvrdí, že postupuje na základe rozhodnutí vlády I. Matoviča, malo by iniciovať zrušenie týchto rozhodnutí. A vláda prezidentky Z. Čaputovej pod vedením Ľ. Ódora by vyberanie peňazí od ľudí, ktorí boli štátom nútení na pobyt v štátnej karanténe, mala zastaviť. Čím skôr, tým lepšie. Samozrejme, platí to len v prípade, ak im na ľudských právach a slobodách naozaj záleží. Nielen teoreticky, ale aj prakticky.