< sekcia Publicistika

KOMENTÁR J. HRABKA: 39 poslancov

Komentár Juraja Hrabka. Foto: Teraz.sk

Juraj Hrabko komentuje pravidlá voľby ústavných sudcov.

Hoci vládny návrh o zavedení nových pravidiel voľby ústavných sudcov nebol v parlamente napokon schválený, istá pachuť z niektorých argumentov v jeho prospech zostáva. Súvisí aj s tým, že novelou mala byť priamo zasiahnutá Ústava.

Možnosť, že kandidátov na ústavných sudcov bude môcť v parlamente zvoliť iba 39 poslancov, bola jedným z najčastejších argumentov niektorých odborníkov, laikov, mimovládnych politikov i viacerých médií. Možno porozumieť dôvodom, pre ktoré tak robili, zároveň však treba povedať, že táto možnosť je iba výlučne matematická, a teda politicky nemožná. Jednoducho povedané, nereálna.

Ak by si malo zvoliť kandidáta iba 39 poslancov, nutne k tomu potrebujú aj ďalších 37 iných, ktorých úloha by bola iba zabezpečiť právoplatnosť hlasovacej mašinérie. Ak sa totiž nenájde v parlamente najmenej 76 poslancov, nemôže ani 39 z nich zvoliť kandidáta. Vzhľadom na rozloženie parlamentných síl potom nedáva žiadny zmysel, aby povedzme k 39. vládnym poslancom pribudlo aj presne 37 mimovládnych iba preto, aby si tí vládni mohli zvoliť svojho kandidáta na ústavného sudcu. A už vôbec žiadny zmysel nedáva, aby k 39. vládnym poslancom pribudlo aj presne 37 ďalších vládnych poslancov, aby mohol nominant ich vlastnej vládnej koalície na ústavného sudcu dostať iba 39 hlasov a stať sa tak kandidátom na post ústavného sudcu.

Napokon, fakty hovoria jasnou rečou a dostatočne preukazujú, že možnosť zvoliť kandidáta iba 39. hlasmi poslancov sa nikdy nestala. Poslanci sa totiž už raz ocitli s totožnou situáciou, aká nastala aj teraz – s tým, ako zvoliť 18 kandidátov, z ktorých by prezident mal vybrať a vymenovať 9 ústavných sudcov. Z vtedajších 18 kandidátov dostal najmenej hlasov vo voľbách v parlamente súčasný sudca Milan Ľalík, za ktorého hlasovalo rovných 70 poslancov. Kandidátom s menším počtom hlasov sa nikto nestal. Iba pre úplnosť, najviac hlasov – 100 – dostali nominanti Sergej Kohut a Lajos Mészáros. Pätnásť ostatných kandidátov dostalo hlasy v uvedenom rozpätí, teda viac ako 70 a menej ako 100 hlasov poslancov.

Také sú jednoducho fakty. Pri voľbe kandidátov na post ústavných sudcov – a neexistencii dohody medzi politickými stranami na vzájomnej podpore nominantov – totiž platí priama úmera: čím viac mimovládnych poslancov sa zúčastní na voľbe, tým viac sa ich musí zúčastniť aj vládnych. Spôsob hlasovania – za, proti a zdržal sa – je už vecou inou: konkrétnej straníckej taktiky a stratégie.

Mimochodom, poslanci majú nielen právo, ale tiež povinnosť zvoliť kandidátov na ústavných sudcov. Ak ich nezvolia, v podstate berú hlave štátu právo vykonávať kompetencie, ktoré podľa Ústavy vykonávať má. Medzi nimi aj kompetenciu „svojím rozhodovaním zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov“. Opäť pritom platí, že to, ako prezident svoje kompetencie vykonáva, je už inou vecou. Faktom ale zostáva, že v danej situácii a veci je moc rozdelená nasledovne: prezident nemôže bez kandidátov parlamentu ústavných sudcov vymenovať a parlament ich zase nemôže bez prezidenta do funkcií inštalovať.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.