< sekcia Magazín

Fotografia otvára cestu k tým najzraniteľnejším

Z výstavy Deti Patrónky. Foto: Jozef Sedlák

O spoločenstve nás učia ľudia zraniteľní a závislí na druhých. Pokiaľ sa odhodláme nadviazať s nimi vzťah, môžu nás oslobodiť od sveta osamotenia a úzkosti, uvádza spisovateľ Jean Vanier.

Bratislava 8. októbra (Teraz.sk) - Pedagógovia a študenti Vysokej školy výtvarných umení otvárajú veľký výstavný projekt „Deti Patrónky“ aj s uvedením knižnej publikácie. Výstava sa koná pri príležitosti 10. výročia spolupráce VŠVU s Odborným učilišťom a Domovom sociálnych služieb Rosa na Dúbravskej ceste. Časozberný dokument chce upriamiť pozornosť na ľudí s telesnými či duševnými hendikepmi.

Otvorenie výstavy: v stredu 9. 10. 2019 o 18:00 h
Výstava je sprístupnená: od 4.10. 2019 – 31. 10. 2019
Výstavné priestory: Dom Quo Vadis na Hodžovom námestí v Bratislave


Kurátor výstavy: Mgr. Daniela Čarná, PhD.
Autor projektu: doc. MgA. Jozef Sedlák

Snímka z výstavy Deti Patrónky.
Foto: Hoa Nguyen Thi


„Každá skúsenosť v (pracovnom aj osobnom) živote nesie potenciál nás obohatiť, pokiaľ ju dokážeme čítať a objaviť jej význam. I keď ten neraz vnímame až s odstupom času. To sa týka aj skúseností, ktoré sa nám ponúkajú v procese profesijnej formácie a je len na nás, aké miesto v rebríčku priorít im prisúdime. V prípade projektu výstavy a knižnej publikácie Deti Patrónky, ktorý vznikal ako súčasť predmetu dokumentárnej fotografie pre študentov Katedry fotografie Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave pod vedením Jozefa Sedláka, môžeme hovoriť o časozbernom dokumente. Napriek tomu, že mapuje desať rokov spolupráce VŠVU s dvoma vzdelávacími zariadeniami pre ľudí s telesnými či duševnými hendikepmi sídliacimi na Patrónke – s Odborným učilišťom a Domovom sociálnych služieb Rosa na Dúbravskej ceste, jeho začiatky majú hlbšiu genézu,“ uvádzajú Jozef Sedlák a Daniela Čarná.

Snímka z výstavy Deti Patrónky.
Foto: Hoa Nguyen Thi


„Výstava aj knižná publikácia nepriamo odkazujú na minulosťou negatívne poznačený prístup k ľuďom so špecifickými potrebami, ktorého dedičstvo žiaľ dodnes pretrváva (neraz aj v nás samých). Na jednej strane stojí otázka, nakoľko je pre dokumentaristu možné vstúpiť do prostredia určitej komunity len v úlohe návštevníka, bez toho, aby sa do nej ponoril a integroval, stal sa do istej miery jej neviditeľnou súčasťou. Na druhej strane si takýto prístup vyžaduje čas, no najmä vnútorné nastavenie a motiváciu, ktorú nie je možné vyžadovať od každého a už vôbec nie na povinnej báze,“ približujú.

Snímka z výstavy Deti Patrónky.
Foto: Lenka Lukačovičová


"Aj preto je celkom prirodzené, a napovedia tomu aj prezentované fotografie, že pre niekoho sa vstup do tohto komunitného až rodinného prostredia mohol stať užitočným cvičením a pre ďalšieho miestom hlbšej (seba)reflexie. Každý z prístupov však má svoje miesto a aj opodstatnenie. Študenti – fotografi tu vystupujú ako zástupcovia nás, ktorí zväčša nemáme hlbšiu a priamu skúsenosť s ľuďmi s hendikepom. Ich fotografie môžeme sledovať v určitých cykloch či celkoch, na základe chronológie ale aj tém, ktoré sa prirodzene opakujú a prelínajú. Zameriavajú sa na pracovný proces, voľný čas či terapiu študentov. Dostávame sa tak do prostredia krajčírskej či cukrárskej dielne, pedikérskeho salóna, na plaváreň aj do fotogenického prostredia skleníkov. Stávame sa svedkami karnevalov, živých Betlehemov, diskoték, stužkových slávností aj sugestívnej až meditatívnej hipoterapie," uzatvára D. Čarná a J. Sedlák.

Snímka z výstavy Deti Patrónky.
Foto: Viktor Šelesták