< sekcia Magazín

Otec vodných turbín J. A. Segner, sa narodil pred 315 rokmi

Ján Andrej Segner, archívna snímka. Foto: wikimedia.org

Segnerovo dielo De raritate luminis (O vzácnosti svetla, 1740) patrí zasa medzi priekopnícke v teórii o vzniku svetla.

Bratislava 9. októbra (TASR) - Ján Andrej Segner patril medzi najvýznamnejších vedcov 18. storočia. Je považovaný za "otca" vodných turbín, jeho vynález tzv. Segnerovo koleso poslúžil pri rozvoji raketovej techniky v 20. storočí. Od narodenia lekára, fyzika, matematika a vynálezcu uplynie v stredu 9. októbra 315 rokov.

Bratislavský rodák Ján Andrej Segner patril k mimoriadne plodným vedcom. Napísal a publikoval desiatky objavných prác z matematiky, optiky, hydrauliky, astronómie, ale aj z medicíny, v rámci ktorej vypracoval napríklad zásady správneho regulovania krvného tlaku.

Najznámejšie výsledky však dosiahol v hydraulike, v teórii turbín. V roku 1750 popísal a fyzikálne prepočítal nový typ vodného kolesa pracujúceho na reaktívnom princípe. Jeho objav sa stal zárodkom neskorších reaktívnych turbín a rakiet.

Segnerovo dielo De raritate luminis (O vzácnosti svetla, 1740) patrí zasa medzi priekopnícke v teórii o vzniku svetla.

Ján Andrej Segner sa narodil 9. októbra 1704 v Bratislave ako syn výbercu daní a mestského komorného. Segnerov rodným dom - Segnerova kúria – sa zachoval a stojí na bratislavskej Michalskej ulici a v súčasnosti je chránenou kultúrnou pamiatkou.

Keď mal štyri roky zomrela mu matka. O jeho výchovu sa tak postarali starý otec a otec. Segnerovci vlastnili aj jeden z vodných mlynov na rieke Vydrica neďaleko Bratislavy, a aj preto mal Segner už od malička možnosť pozorovať prácu vodného kolesa a zákonitosti vodného pohonu.

Od roku 1714 študoval na bratislavskom mestskom gymnáziu, kde sa ukázalo jeho neobyčajné nadanie na matematiku a fyziku. V gymnaziálnych štúdiách pokračoval v Rábe (Győr) a v Debrecíne. Vplyv na jeho vedecké smerovanie mal aj rodinný priateľ významný slovenský zememerač, banský inžinier a kartograf Samuel Mikovíni (1686 – 1750).

Ako 21-ročný odišiel na univerzitu v Jene, kde v rokoch 1725-1730 študoval medicínu. Popritom však navštevoval aj prednášky z matematiky a fyziky. Po promóciách sa vrátil do Bratislavy, kde pracoval ako lekár. V práci lekára pokračoval v Debrecíne a zaoberal sa odolnosťou ľudského tela voči klimatickým podmienkam.

K fyzike a matematike sa vrátil v roku 1732, keď prijal ponuku vyučovať na svojej alma mater v Jene. Z Jeny odišiel v roku 1735 na Univerzitu do Göttingenu, kde riadil katedru matematiky, fyziky a chémie, ale súčasne prednášal aj na Lekárskej fakulte. V Göttingene pôsobil 20 rokov a toto obdobie predstavuje najplodnejší a najúspešnejší úsek jeho života. Zaslúžil sa aj o výstavbu hvezdárne na jednej z mestských veží. Dokončili ju v roku 1750, no už v roku 1748 z nej pozorovali zatmenie Slnka.

Počas pôsobenia v Göttingene sa spriatelil s Leonhardom Eulerom, na ktorého odporúčanie sa Segner stal riadnym a čestným členom petrohradskej a berlínskej akadémie vied a londýnskej Kráľovskej spoločnosti. Pruský kráľ Fridrich II. mu priznal titul tajného radcu a súčasne uznal aj jeho uhorské šľachtické výsady.

V roku 1750 popísal a fyzikálne prepočítal nový typ vodného kolesa tzv. Segnerovho kolesa, ktoré pracovalo na reaktívnom princípe. Toto zariadenie sa skladalo z valcovitej nádoby s vodorovnými v jednom smere ohnutými ramenami, cez ktoré pretekala voda. Tá spätným tlakom rozkrútila nádobu v opačnom smere. Svoj vynález popísal v diele Specimen theoriae turbinum, ktoré vyšlo v 1755 v Halle. Segner tak už v 18. storočí poukázal na možnosť využitia reaktívnej sily a vytvoril elementárnu teóriu nového typu energetického stroja, ktorý mal podstatne väčšiu účinnosť. Reaktívna sila ako pôvodca pohybu našla neskôr svoje uplatnenie vo vodných turbínach a v raketových motoroch v 20. storočí.

"Pokúsil som sa o to, aby som oddelil zbytočné od podstatného, a aby cesta pre tých, čo sa utiekajú k vede, bola čím kratšia," napísal Segner v úvode diela Specimen theoriae turbinum. Vynález však mal aj praktické využitie pri lisovaní oleja v mlyne.

Segner bol pravdepodobne tiež prvý, čo v praxi použil na meranie rýchlosti vody a jej prietokového množstva trubicu, ktorú neskôr nazvali hydrometer. Poznatky z optiky spracoval v spise Deraritateluminis (1740) a v diele O ohni opísal zasa poznatky z termiky. Venoval sa aj botanike či filozofii.

Ján Andrej Segner zomrel 5. októbra 1777 v Halle. Na jeho počesť po ňom pomenovali kráter na Mesiaci. Národná banka Slovenska (NBS) vydala pri príležitosti 300. výročia jeho narodenia v roku 2004 pamätnú striebornú mincu s jeho podobizňou.

Krátko po jeho smrti v Správe o živote J. A. Segnera o ňom napísali: "Väčšina učencov je užitočná len svojimi vedeckými prácami. Segner však bol užitočný aj svojím životom. Exemplárnejší príklad sa nedá uviesť. Bol to čestný muž, priateľský k ľuďom, dobrého srdca, dobromyseľný. Bol ochotný pomôcť, bol nepriateľom chvastúnstva a nepravdy, súcitný a dobročinný, kde len mohol."