< sekcia Kultúra

V polovici roku 1918 čakala Štefánika bojová úloha

Na snímke pamätník M. R. Štefánika na nábreží Dunaja. Foto: TASR/Štefan Puškáš

Prečítajte si ďalšiu časť zo série M. R. Štefánik.

Bratislava 18. apríla (Teraz.sk) - Všetko bolo na dobrej ceste, no veci bolo treba dotiahnuť do úplného konca. Cieľová rovinka bola stále ďaleko. A Štefánik to vedel. V polovici roku 1918, po návrate z misie v USA, odcestoval do Talianska, kde bolo treba dokončiť načaté dielo. Statočne priznajme, že išiel tam rád, lebo mal na to aj osobné dôvody. Slečna Juliana dozrievala do ženskej krásy.

Keďže už bol uznávaný a všeobecne vážený európsky politik, podarilo sa mu presvedčiť talianske vládnuce špičky na čele s premiérom Orlandom o potrebe sformovania česko-slovenskej armády v Taliansku. No regulárna armáda musí mať za sebou aj celkom reálny štát. No a aký štát môže mať za sebou česko-slovenská armáda? Jedine Česko-Slovensko. Pod váhou Štefánikových argumentov to talianski predstavitelia uznali, takže na záver boli ochotní a pripravení podpísať jeden z najzávažnejších dokumentov, ktorý v predstihu uznal samostatný československý štát, teda aj jeho armádu. A nebolo to len tak – pri kabinetnom stole. Podpisy a pečiatka na dokumente sú síce vážnymi dôkazmi, ale prísaha na prápor nastúpenej vojenskej jednotky má ešte väčšiu cenu. O tom už vedeli svoje Hurbanovi i Štúrovi dobrovoľníci pred sedemdesiatimi rokmi. O Štefánikovi ani nehovoriac. Presvedčil i talianskych generálov, a tak sa dňa 24. mája 1918 v Ríme uskutočnila veľká vojenská slávnosť, kde bol česko-slovenskému vojsku odovzdaný bojový prápor. Význam tohto aktu dnes, zdá sa, vedia doceniť iba profesionálni dôstojníci. Milan Rastislav Štefánik tam vystupoval už v hodnosti plukovníka francúzskej armády.

V druhej polovici roku 1918 ho čakala ešte väčšia úloha. Treba na rovinu povedať, že – bojová úloha. Bolo treba zaratovať čsl. jednotky v Rusku. No a kto iný z našich politikov to mohol dokázať, ak nie Štefánik? Masaryk bol starý, Beneš úradnícky zmäkčilý a poniektorí ďalší, ako napríklad Osuský, nemali vojnové skúsenosti. Takže voľba bola jasná – do Ruska k uviaznutým vojakom pôjde Štefánik. No a aby jeho vážnosť mala ešte väčšiu silu, 18. júna 2018 ho Francúzi vymenovali za generála.

A dobre spravili. V auguste toho istého roku Štefánik vycestoval spoločne s generálom M. Janinom do Spojených štátov, kde vtedy politicky úradoval T. G. Masaryk. V šuplíku už mal podpísanú Pittsburskú dohodu, ktorej obsah Štefánika vôbec nenadchol. Nebol však čas na polemiky, bola treba ratovať vojakov Rusku, ktorí už začínali hladovať. A tak spoločne s generálskym kolegom Janinom vycestoval cez Japonsko a odtiaľ do Ruska, priamo na Sibír.

No a Japonci si dodnes vážia vysokých dôstojníkov, o generáloch ani nehovoriac. V novembri 1918 v japonskej Jokohame ich prijal prakticky celý japonský generálny štáb. No a Japonci už vedeli, že kdesi ďaleko v Európe ako výsledok vojny vznikol nový štátny útvar Česko-Slovenská republika, ktorá už má svoju vládu a on – generál Štefánik, ktorý v Japonsku práve rieši zásobovanie československého vojska na Sibíri, v nej zastáva post ministra vojny. Štefánikova tvár po tej informácii zostala diplomaticky zdržanlivá. Na jednej strane radosť z dosiahnutého cieľa, na druhej strane ľútosť i sklamanie z tejto formálnej a povinnej funkcie.

Lenže – pre neho sa vojna ešte neskončila. Čakal ho Vladivostok, Omsk, Jekaterinburg, Ťumen a vôbec – celá sibírska magistrála. A že v Rusku pôjde do tuhého, to si uvedomil najmä v Jekaterinburgu. Do tohto mesta prišli naše jednotky a vlastne ho dobyli dvanásť dní po ukrutnej cárovražde, ktorá dodnes máta celý demokratický svet. Ktovie, ako by to dopadlo, keby naši prišli tam skôr.

Na tomto mieste treba aspoň v skratke povedať, prečo Štefánik so svojou misiou musel ísť do Ruska od východu a prečo sa naši vojaci museli vracať domov, do Európy, cez pol sveta až z vladivostockého prístavu, odkiaľ už skoro dovidieť až na aljašské medvede. Po októbrovo-novembrovej akože socialistickej revolúcii v Rusku zúrila občianska vojna. Boľševici bojovali proti menševikom, červení proti bielym. No a navyše po tzv. brest - litovskom mieri Nemci už obsadzovali vyjednané ruské územia, ktoré dnes patria Ukrajine. Inými slovami, priama cesta na západ bola zarúbaná, a tak sa domov muselo ísť okľukou.

No bola to bieda. Nová sovietska vláda bola spočiatku veľkorysá, umožnila nášmu vojsku odchod po transsibírskej magistrále. No keď sa ukázalo, že naše velenie je viac na strane bielych, červení začali robiť prekážky. A možno by sa to skončilo aj väčším krviprelievaním, keby poniektorí z našich chlapcov neboli podľahli lákavým heslám sovietskej moci o mieri a rozdávaní pôdy a neprebehli k červeným. A ak sa vyskytli nejaké šarvátky, boli to skôr spory z nedorozumenia medzi vojakmi bývalej rakúsko-uhorskej armády, ako napríklad nepekný konflikt v Čeľjabinsku. A generál Štefánik to musel veliteľsky riešiť. A väčšinou aj vyriešil. Muži sa dostali až do Vladivostoku a tam ich už čakali lode.

M. R Štefánik sa počas ruskej anabázy správal viac vojensko-veliteľsky ako politicky. Ako taký, zdá sa, do smrti nepochopil, ako mohla profesionálne vycvičená vojenská šľachta na čele s admirálmi a generálmi Kolčakom, Wrangelom a Denikinom podľahnúť červeným boľševikom a hanebne utiecť z Ruska. Ukazuje sa, že profesionálnu armádu zaujíma najmä okázalosť a spoločenské postavenie, no chýba jej vlastenecký ideál a sociálne cítenie. Na čisto profesionálnu armádu sa nemôže spoliehať nijaký národ.

K tým príjemnejším zážitkom Štefánika uprostred sibírskeho snehu a ľadu patrí jeho stretnutie so slovenskými spisovateľmi Jankom Jesenským a Jozefom Gregorom, vtedy už aj s pridanou hodnotou spisovateľského pseudonymu – Tajovský, s ktorým drával lavice vo vysokoškolských posluchárňach v Prahe a ktorí ako legionári uviazli v Rusku. Spoločne si pripili na vznik Česko - Slovenska a obaja mu cennými radami o zvláštnostiach ruského spôsobu života pomohli lepšie zvládnuť jeho veliteľské poslanie.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.