< späť

V. PATEJDL: Elán mal pevný cieľ, chceli sme byť najslávnejší na svete

Na snímke Vašo Patejdl Foto: TASR/Jakub Kotian

Vašo Patejdl oslávi o dva dni 63. narodeniny. Spolu s Elánom sa už 13. októbra predstaví na megakoncerte Živých nás nedostanú v trnavskej City Aréne.

Bratislava 8. októbra (TASR) – Skladateľ, aranžér, spevák, hráč na klávesových nástrojoch a spoluzakladateľ skupiny Elán Vašo Patejdl (*10.10.1954) sa narodil v Karlových Varoch. V roku 1959 sa rodina Patejdlova presťahovala do Bratislavy. Od roku 1968 pôsobil ako jedna z vedúcich osobností v skupine Elán. S ňou nahral prvé štyri albumy, Ôsmy svetadiel, Nie sme zlí, Elán 3 a Hodina slovenčiny. Na konci roku 1984 z Elánu odišiel. V roku 1985 získal striebornú Bratislavskú lýru za pesničku Chlapčenský úsmev, zložil hudbu k filmu Fontána pre Zuzanu. V roku 1986 vydal prvý sólový album Chlapčenský úsmev. Rok nato získal zlatú lýru za pesničku Umenie žiť, vydal druhý album Lov na city. V roku 1987 ukončil štúdium kompozície na Vysokej škole múzických umení, dva roky nato vydal aj tretiu sólovku Mon amour. Napísal hudbu do filmu Fontána pre Zuzanu 2 a v roku 1996 obnovil spoluprácu so skupinou Elán. Rok nato vydal album Spovedaj ma zo spomienok.

Úspešný je ako autor na muzikálovom poli. V Slovenskom národnom divadle mal 3. mája 1991 premiéru muzikál Snehulienka a sedem pretekárov, texty napísal Boris Filan. Skomponoval hudbu k muzikálu Adam Šangala (premiéra 28. novembra 2003 v Divadle A. Bagara v Nitre) a muzikálu Jack Rozparovač (premiéra 27. februára 2007 v pražskom divadle Kalich). Od novembra 2009 uvádzali Rozparovača v kórejskom Soule. V roku 2004 vydal zatiaľ posledný štúdiový album Do očí. V bratislavskom divadle Nová scéna mal 10. októbra 2008 premiéru slovenský muzikál s jeho autorskými pesničkami Fontána pre Zuzanu.

V októbri 2012 mal muzikál Jack Rozparovač premiéru v Tokiu. Zložil hudbu k muzikálu Tisícročná včela, ktorý mal premiéru 15. novembra 2013 v Divadle Andreja Bagara Nitra. V Brne mal 17. mája 2014 premiéru muzikál Don Juan, ku ktorému rovnako zložil hudbu. Najnovším z jeho pera je muzikál Alenka v kraji zázraků, ktorý mal premiéru 22. septembra 2016 v pražskom Divadle Hybernia.

Vašo Patejdl oslávi o dva dni 63. narodeniny. Spolu s Elánom sa už 13. októbra predstaví na megakoncerte Živých nás nedostanú v trnavskej City Aréne. Dodnes je to skromný chalan. A nemusel by byť. Potvrdil to aj v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.





-Na úvod vás požiadame o objasnenie, keď ste si v začiatku muzikantskej dráhy písali k menu a priezvisku Václav Patejdl mladší.-



Vysvetlenie je jednoduché, otec bol tiež Václav a tiež bol hudobne a skladateľsky činný. Mal nahlásené skladby na SOZA alebo OSA, takže aby sme sa rozlíšili ako autori, tak ja som si k priezvisku písal mladší.





-Narodili ste sa v Karlových Varoch v roku 1954, odkedy ste Prešporákom?-



Mal som päť rokov, keď sme sa presťahovali do Bratislavy. Posledný ročník škôlky som už chodil v Bratislave, to sme bývali v Lamači. Prvú triedu som už chodil na Kulíškovu. V Ružovej doline, kde sme sa presťahovali, ešte nemali postavenú školu.





-Aký ste boli žiak na základnej a strednej škole?-



Myslím, že som bol dobrý žiak, mal som prísnych rodičov, ktorí trvali na tom, aby som sa dobre učil. A bola to neskôr jedna z podmienok, keď som začal robiť kapelu, aby som mal dobré známky. Bez toho by mi to asi nedovolili. Viac-menej som bol stále vyznamenaný, až na strednej škole to bolo komplikovanejšie, keď som dostal niekedy aj horšie známky.





-Boli ste viac zameraný na prírodné alebo humanitné predmety?-



Bol som zameraný na prírodovedné predmety, bavila ma fyzika, chémia trocha menej, ale nebavil ma dejepis a podobné veci.





-Základná škola na Jelenej ulici bola strojcom vášho osudu?-



Z Trenčianskej ulice sme sa presťahovali na Tupého, ktorá je pod Kolibou smerom na bratislavské depo. Okolo nás chodili vlaky a najbližšia škola bola Jelenia, kam som chodil. Už v roku 1968 som tam mal kapelu, dvoch spolužiakov, s ktorými sme cvičili. Bol to úplný začiatok, nasporili sme si na nejaké gitary. Keď nás obsadili sovietske vojská, jeden člen kapely Vlado Kopal s rodinou emigroval do Kanady. Tým sa mi kapela rozpadla a ja som začal hľadať nových členov. Opýtal som sa Joža Ráža, či by nechcel ísť do kapely. On chodil na klavír tak ako ja, ale k inej učiteľke, ale mali sme spolu hudobnú teóriu. On potom zohnal Ďura Farkaša a ten zase Zdena Baláža. To bol vlastne zárodok Elánu.





-Ale aj vy ste začínali ako gitarista.-



Áno, vtedy klavír nebol taký zaujímavý ako gitara. Všetci sme počúvali Beatles, Rolling Stones a podobné kapely, kde všetci hrali na gitary. A správni chalani museli hrať na gitary. Až neskôr, keď prišiel na scénu Rick Wakeman a podobní muzikanti, ktorí presadili klávesy, začal byť aj klavír v kapele zaujímavejší.





-Prvý verejný koncert ste mali 22. apríla 1970, to je už pekných pár rokov. Od toho dátumu ste usilovne desať rokov zarábali peniaze na zvukovú aparatúru na rôznych brigádach.-



My sme mali pevný cieľ. Chceli sme byť najslávnejší na svete, predpokladali sme, že dobyjeme všetky hitparády. Tomu sme prispôsobovali aj našu činnosť. V tom čase nebolo bežné, aby sa dali kúpiť dobré nástroje a mikrofóny. A čo sa kúpiť dalo, stálo veľké peniaze, ktoré sme my nemali. Boli sme školáci, rodičia na tom neboli až tak dobre, aby nám mohli tak drahé nástroje kupovať. Tak sme chodili zarábať na brigády, každý ako mohol. Ja som robil u otca v elektrárňach, chalani chodili kopať električkovú trať, ktorá sa stavala smerom na Raču. Zarábali sme, ako sa dalo. Z tých peňazí sme si kúpili prvý mikrofón, dokonca aj gitary. Ja som s otcom skúšal vyrobiť klávesy, odoberali sme časopis Rádioamatér, v ňom boli rôzne návody. Našťastie sa nám podarilo vybaviť, že v Pionierskom paláci, kde sme vtedy skúšali, zakúpili elektrofonický organ Vermona, ktorý nám dali do používania a mohli sme na ňom hrať.





-Na piedestál vás odštartovala Bratislavská lýra 1979 a cena za aranžmán piesne Bláznivé hry. Potom to bol strieborný Kaskadér (1980), strieborná bola aj Detektívka (1986), to už ste v Eláne neboli. Úspešné boli vaše sólovky, Chlapčenský úsmev získal striebornú lýru (1985), zlatú lýru získala skladba Umenie žiť (1987). Ako sa pozeráte dnes na tento festival?-



Pre nás to bolo veľmi dôležité. Na rozdiel od dnešných televíznych súťaží typu SuperStar bola lýra autorskou piesňovou súťažou. Nestačilo spievať, bolo potrebné zložiť a poslať pesničku, najlepšie hit, a pokúsiť sa s ňou vyhrať (úsmev). Čiže bolo to veľmi dôležité aj z toho hľadiska, že sme sa mohli ukázať. V tej dobe boli iba dva televízne programy, takže ľudia to veľmi sledovali v bývalom Československu. Keď tam človek zažiaril a mal úspech, ďalší deň ho poznali po celej republike. Áno, nás lýra odštartovala, hlavne Kaskadér. Na základe tohto úspechu sme potom dostali ponuku od Slovkoncertu, čo bola agentúra, ktorá usporadúvala koncerty. Mohli sme konečne začať profesionálne účinkovať, a tým aj zarábať.





-Prvý album skupiny Ôsmy svetadiel vyšiel v decembri 1981. Aký to bol pocit, keď ste vo výklade predajne Opus videli vašu prvú LP platňu?-



Treba si uvedomiť, že kapelu sme založili v roku 1968 ako štrnásťroční a trvalo nám trinásť rokov, kým sme sa dostali k platni. Po rokoch tvrdého skúšania, keď sme tomu venovali všetko, bolo to zadosťučinenie. Vtedy nebolo možné prísť jednoducho do štúdia a nahrať platňu. Dva roky trvalo, kým nám rôzne komisie umožnili dostať sa do štúdia a tú platňu nahrať. Prvá platňa vzhľadom na to, že bola dlhoočakávaná, tak sa na nej objavili pesničky, ktoré sme už zložili a hrali. Dá sa povedať, že to bol výber toho najlepšieho, čo sme vtedy mali.





-Na obale druhej LP platne Nie sme zlí z roku 1982 je už aj povestný elánsky jazyk Alana Lesyka.-



Áno, bubák s vyplazeným jazykom. Myslím, že to bol Alan, ktorý prišiel s týmto nápadom. My sme všetko riešili programovo, aj ten vizuál, aby sme mali aj svoju značku. Odvtedy nám Alan Lesyk robil návrhy obalov všetkých albumov. Je super, že vydržala dodnes a máme svoju značku.





-V roku 1985 ste z kapely odišli. Nedal sa zvládnuť ten pretlak?-



Pýtali sa ma na to už viackrát a ja nemám jasnú racionálnu odpoveď. Hovoril som a hovorím vždy, že to bolo jednak preto, že sme mali strašne veľa koncertov, stále sme boli preč. V cudzom hoteli, večer po koncerte v cudzom bare. Na tých cestách a na tých "embéčkach", na ktorých sme jazdili, to bolo tiež veľké dobrodružstvo. Mne začalo vadiť to, že sa málo venujeme tvorbe. Mali sme každý rok novú platňu, ale to bolo v takom rýchliku. Ja som sa chcel venovať tomu, čo som vyštudoval, teda komponovaniu. Bol to aj súkromný dôvod. Mali sme rodiny, malé deti, mne to povedome došlo, že to takto nejde. Bolo to jedného večera, keď sme boli v Rusku, myslím vo Volgograde, keď som chalanom povedal, že odchádzam. Ale nebolo to hneď, mali sme dohodnutú ročnú výpovednú dobu na odchod z kapely. Tak sme ešte rok hrali a aj som potom v roku 1985 k 1. januáru odišiel.





-Vojnu ste si odkrútili spolu v Humennom. Tak ste mohli aspoň skúšať.-



Najideálnejšie vtedy pre muzikanta bolo dostať sa do Armádneho umeleckého súboru, ktorý bol v Bratislave. Čiže by sme sa mohli venovať hudbe a pritom byť doma. Mali sme to vybavené aj poistené. S týmto vedomím sme vycestovali do Švédska, kde sme hrali v reštaurácii a zarábali si valuty, aby sme si kúpili nástroje na západe. Boli sme tam dva mesiace cez prázdniny. Keď sme telefonovali domov, tak nám povedali, že nám prišli povolávacie rozkazy. Neboli však do armádneho súboru, ale do Humenného. Stal sa tam 'prúser', armádny súbor bol na zájazde vo Francúzsku a niektorí členovia tam ostali. Tak vymenili celé vedenie a čo bolo vybavené, vybavené naraz nebolo. Tak sme nastúpili do tankového práporu v Humennom. A chudáka Joža Ráža poslali do Michaloviec. Opäť cez známosti a telefonáty sme sa Joža snažili dostať k nám do Humenného. Trvalo to tri mesiace, kým sa nám to podarilo.





-Vaša sólová dráha bola veľmi úspešná, vydali ste po sebe tri úspešné albumy Chlapčenský úsmev (1986), Lov na city (1987) a Mon Amour (1989). Všetky texty vám napísal Ľuboš Zeman. Kde ste sa dali dohromady?-



Poznali sme sa už z Elánu. My sme v Eláne zistili už na začiatku, keď sme začali písať pesničky, že muziku áno, ale texty až tak dobre nevieme. Ja sám som napísal, myslím, dva. Keď sme programovo riešili, ako to bude s textami - a chceli sme mať dobré texty - boli sme odvážni a išli za vtedy známymi textármi, boli to Boris Filan, Ľuboš Zeman, oslovili sme aj Kamila Peteraja, či by nám neurobili texty. Z ich pohľadu to bolo možno odvážne, Boris Filan bol v televízii, Ľuboš Zeman v rozhlase. Postupne sme sa aj skamarátili a vyvinuli sa také tvorivé dvojice, Jožo skôr s Borisom Filanom, ja s Ľubošom Zemanom, mali sme podobné umelecké sklony. Bolo teda prirodzené, že keď som v roku 1985 z Elánu odišiel, tak som Ľuboša Zemana oslovil na ďalšiu spoluprácu. Myslím, že bol aj on rád. Ale vedeli sme sa hádať – v dobrom slova zmysle - aj o slovíčko v texte.





-Vašo Patejdl a film, v prvom rade film Fontána pre Zuzanu s nesmrteľnými hitmi Ak nie si moja, Dvaja, Mopedová a podobne.-



Bolo to zaujímavé obdobie. Odchádzal som z Elánu a nevedel som ešte, čo všetko budem robiť. A nenapadlo mi ani to, že budem samostatným spevákom. Mal som naplánovaný prvý album Chlapčenský úsmev. Do toho prišla ponuka od režiséra Dušana Rapoša urobiť hudbu k vtedy vznikajúcemu filmu Fontána pre Zuzanu, pesničky aj celú hudbu. Rád som na to pristúpil, bolo to však paradoxne presne v tom období, keď som nahrával platňu Chlapčenský úsmev. Tak som cez deň nahrával pesničky naplánované pre Chlapčenský úsmev, v noci sa vymenil štáb, ostal som akurát ja a nahrával hudbu k Fontáne pre Zuzanu. Super, ale veľmi náročné obdobie. Pesničky som rozdal všetkým kamarátom, aj to, že tam hrá Jano Baláž a spieva Jožo Ráž, ukazuje, že sme sa rozišli v pohode a naďalej ostali kamaráti a ja som im trocha pomohol na album Detektívka. Ostala iba jedna pesnička, ktorú som ani nemal veľmi komu dať, tak som ju naspieval sám. Bola to Ak nie si moja, ktorá sa stala veľkým hitom. S tými pesničkami a skladbami z môjho prvého sólového albumu som mohol postaviť svoj vlastný program. Zobral som si mladých muzikantov a začal sa venovať neplánovanej vlastnej kariére.





-Fontána mala úspech aj vďaka vám.-



Keď sa bavíme o filmovej hudbe, sám sa necítim ako tvorca filmovej hudby. Hovorí sa, že filmová hudba je najlepšia vtedy, keď ju človek vôbec nevníma a keď hudobne podporuje dej filmu. A mne to veľmi vadí. Ja som melodik, ja potrebujem silnú melódiu a fakt sa trápim, keď mám robiť, ľudovo povedané, akúsi hudobnú vatu. Mám s tým, dá sa povedať, trochu problémy, ale zase je to výzva. Hovorím si sám, že to dokážem a viem. Tak som urobil hudbu pre niekoľko filmov, ktoré neboli veľmi známe. Najznámejšia v poslednom období, na ktorú rád spomínam, je rozprávka Sedem zhavranelých bratov režisérky Alice Nellis, kde sme si zase sadli a bola to výborná spolupráca. Veľmi si cením, že som bol za túto hudbu nominovaný na filmovú cenu Český lev.





-Ďalšiu kapitolku by sme mohli nazvať Vašo Patejdl a muzikál.-



Mojou prvotinou v tomto žánri bol muzikál Baby, baby. Ale to bolo také prvé vystrelenie, prvá lastovička, prvý pokus, hralo sa to párkrát v jednom kultúrnom centre. Potom prišla ponuka na Snehulienku a sedem pretekárov od Libora Vaculíka. Bol to baletný muzikál, ktorý sa dodnes pre deti v Slovenskom národnom divadle hrá. Je to už tretia generácia, ktorá s detičkami na to do divadla chodí. Preniesla sa aj do Prahy a má českú verziu. Potom prišiel pantomimický muzikál s Milanom Sládkom, ktorý sa volal Grand Pierrot na poctu slávneho Pierrota. Ja som už potom hovoril, že furt také divné muzikály, baletný a pantomimický. Fakt je, že sme míma Milana Sládka nechali prehovoriť a dokonca zaspievať. Potom prišla ponuka z Divadla Andreja Bagara v Nitre na realizáciu muzikálu Adam Šangala. Chcem povedať, že vždy som túžil po tom, urobiť aj veľké formy, nielen piesňové, ale klasickú kompozíciu. Keď teda taká ponuka z Nitry prišla, pustil som sa do toho s veľkou vervou. Bolo to veľmi úspešné predstavenie. Na toto predstavenie sa prišli pozrieť aj moji kamaráti a známi z Prahy a následne som dostal z Prahy ponuku na muzikál Jack Rozparovač. Premiéru mal v roku 2007, s ním som sa dostal aj do zahraničia, dodnes sa hrá v Južnej Kórei a v Japonsku. Budúci rok bude mať ďalších sto predstavení.





-Boli ste na premiérach v Kórei a Japonsku?-



Boli sme na premiére. Bolo to veľmi zvláštne, lebo som prvýkrát počul spievať svoje pesničky v kórejčine a japončine. Vôbec som nevedel, o čom spievajú, či to je naozaj tak, ako to v muzikáli bolo. Trocha to upravili na svoje myslenie, nevedeli napríklad pochopiť, že v našom príbehu je Jack Rozparovač jeden a ten istý človek, že môže byť dobrý aj zlý, keď sa v ňom v noci prebudia démoni. U nich musí byť jeden dobrý a jeden zlý, tak túto postavu rozdelili do dvoch postáv.





-Vedeli ste sa tam najesť aj s paličkami?-



Ale áno. Mám rád ázijskú kuchyňu, paličkami jem už veľa rokov. Využívam to aj v Prahe, bývame neďaleko vietnamskej komunity, ktorá tam má svoje reštaurácie a my k nim občas zájdeme, aby sme si pochutili na dobrých vietnamských jedlách.





-Dal by s paličkami zjesť napríklad aj rezeň a zemiakový šalát?-



(Smiech) To som neskúšal. Chcem ale dodržiavať tradície, keď jem japonské, čínske alebo iné ázijské jedlo, tak iba s paličkami. S nožom a vidličkou by mi to nechutilo.





-Fontána pre Zuzanu dostala aj javiskovú podobu, premiéru mala v Divadle Nová scéna 10. októbra 2008, v deň vašich 54. narodenín.-



Bolo to úspešné predstavenie. Dosiahlo osemdesiat repríz, mohlo sa hrať aj ďalej. Problém môj osobný bol ten, že mi producent nezaplatil. Mal som zmluvu, dohodnutú na určitý badžet peňazí, z ktorého som ja zaplatil ako tvorca hudby z vlastných peňazí muzikantov, vo viere, že mi faktúru preplatí. Nestalo sa a mne ostala sekera na nemalú sumu.





-Do Nitry ste sa vrátili, zložili ste hudbu k muzikálu Tisícročná včela, ktorý mal premiéru 15. novembra 2013 v Divadle Andreja Bagara.-



Ďalší veľmi krásny projekt. Už v inom obsadení, režisérom bol Martin Kákoš, choreografom Jaroslav Moravčík. Opäť náročné, ale krásne predstavenie. Všetci videli slávny Jakubiskov film a bolo ťažké sa od filmu trocha odkloniť, aby to nebola napodobenina. Myslím, že sa to podarilo, bolo to úspešné predstavenie.





-V Brne mal 17. mája 2014 premiéru muzikál Don Juan, ku ktorému ste rovnako zložili hudbu.-



Je to repertoárové divadlo a striedajú veľa hier za sebou. Takže Don Juan sa tam nehrá v kuse pol roka, ako to pri muzikáloch, napríklad v Prahe, býva. Mám ponuky, aby sa muzikál hral aj v iných českých divadlách, záujem majú v Plzni aj Ústí nad Labem. Je to otázka času. Záujem prišiel aj zo zahraničia.





-Najnovším vaším dielom je muzikál Alenka v kraji zázraků, ktorý mal premiéru 22. septembra 2016 v pražskom Divadle Hybernia.-



Po dlhej dobe zase muzikál pre deti, alebo, možno povedať, pre rodiny s deťmi. Koncipovali sme ho tak, aby sa dospelí nenudili a deti aby sa bavili. Takisto je úspešný, hrá sa druhú sezónu a teším sa, že to takto dopadlo.





-Vrátime sa do roku 1996, bol to rok vášho návratu do skupiny Elán.-



Nebolo to plánované, jednoducho chalani Jožo s Janom držali vlajku Elánu, keď som ja odišiel. Vlastne Elán sa rozpadol, keď som odišiel. Málo sa o tom vie, ale pol roka Elán fakt nebol. Až po pol roku sa Jožo s Janom dohodli, že idú ďalej. Odo mňa chceli posvätenie, že môžu niesť značku Elán bezo mňa. Mali sme totiž dohodu, že tá patrí Jožovi a mne. Nemal som s tým problém. Keď chystali turné k 15. výročiu profesionálnej dráhy, pozvali k tomu všetkých bývalých a súčasných členov, vrátane Ďura Farkaša, ktorý bol vtedy v Amerike, Zdena Baláža, ktorý žije v Austrálii, Martina Karvaša aj ďalších, ktorí v Eláne boli. Aj mňa. Odohrali sme turné, ktoré bolo fajn, a nejak som po ňom z kapely neodišiel. Už to bolo úplne iné obdobie, bolo po revolúcii, všetko už bolo viac–menej usadené, chalani už nebláznili, aby hrali 200 koncertov za rok. Vždy to bolo o turné, ktoré sa konalo raz za dva roky, tak to bolo príjemné. Urobili sme platňu Elán 3000, tak postupne som sa tam etabloval a som v Eláne dodnes.





-Na tlačovke Elánu v septembri pred koncertom v Trnave zaznelo, že kapela vás delegovala do funkcie hudobného producenta koncertov.-



Vo všetkom sa dohodneme, alebo sa chceme dohodnúť, takže o veciach viac–menej hlasujeme. Výber pesničiek robíme tak, že každý si napíše zoznam a prienik tých troch zoznamov je výsledkom. Aj dramaturgicky na tom spolu sedíme. Čo ja mám na starosti, je hudobné vedenie. Tým, že máme nastálo aj dychovú sekciu, tak party a aranžmány dychov sú na mne. Robil som to celý život a baví ma to. Aj vedenie skúšky, vokály, to je moje. Ja som v kapele na hudbu, Jožo je frontman, ktorý sa má venovať imidžu kapely, aby novinári mali o čom písať. Jano je zázemie, je organizátor, má pod palcom technické záležitosti. Má štúdio a tak sa stretávame u neho doma.





-Okrem tvorby pre Elán stíhate skladať pesničky aj pre iných interpretov, jednou z najnovších je Chci tě pre Karla Gotta, ktorá vyšla na jeho albume S pomocí přátel. Text napísal Ľuboš Zeman. Ste priateľom Karla Gotta?-



Áno, stretávame sa na akciách rôzneho typu. Pri každom našom stretnutí sa pýtal – kdy už mi přineseš tu slíbenou písničku? Karel Gott naspieval titulnú pesničku do Rapošovho filmu Cinka panna, kde som ja robil hudbu. Potom prišla opäť ponuka, Ľuboš Zeman mi dal text a ja som ho zhudobnil. Karlovi sa to páčilo a dal to na platňu.





-Poznáte mladú skupinu z Prahy, ktorá si hovorí Instinct?-



Samozrejme, poznám. Stretli sme sa párkrát, teraz nahrali moju pesničku Zlodej slnečníc. Schválil som ich verziu, chlapci si ju poňali po svojom, je to ich štýl, nemám s tým problém. Iné by bolo, keby chcel urobiť nejaký raper z toho niečo, čo tam nie je. Je to fajn, keď pesničky žijú a žijú aj v inom podaní od iného interpreta.





-Čo máte v týchto dňoch rozrobené na pracovnom stole?-



Momentálne mám také pokojné obdobie. Keď sme spomínali muzikál Alenka v kraji zázraků, musím povedať, že to bolo pre mňa veľmi hektické. Jednak termínovo som mal menej času, než by som si prial, tak bolo náročné to stihnúť. Odzrkadlilo sa to aj na menšom konflikte okolo mojej pesničky pre Mariku Gombitovú, keď nedočkaví producenti pustili do rádií ešte nehotovú pesničku. Vtedy som tu nebol, bol som v Ríme, kde som mal svadbu. Preto to tak dopadlo, ale všetko zlé je na niečo dobré. A v tom období sme ešte naviac dorábali nové turné Živých nás nedostanú a prvý koncert bol deň po premiére muzikálu Alenka v kraji zázraků. Dvakrát týždenne som jazdil medzi Prahou a Bratislavou po slávnej diaľnici D1, ktorá je viac staveniskom. Celú jeseň som bol vyčerpaný psychicky aj fyzicky, tak si teraz toto pokojné obdobie užívam. Na stole mám a hrám sa teraz najviac s textami na nový album Elánu.





-Jablko nepadá ďaleko od stromu. Syn Robo má kapelu Robo Patejdl Band. Pomôžete mu niekedy radou či spoluautorstvom?-



Je super, že sa Robo venuje muzike a prajem mu veľa úspechov, aj keď si uvedomujem, že nie je najlepšia doba, je tu veľká konkurencia. My sme mali iné problémy, ťažšie sme sa dostávali k nástrojom, mali sme menej slobody, boli sme zo všetkých strán cenzurovaní. Bolo náročné sa presadiť, dnes je tých možností oveľa viac, štúdií je kopa, nástroje sa dajú zohnať. Ale stať sa hviezdou, je oveľa náročnejšie. Teraz chápem, čo hovoril mne otec, keď ja som sa rozhodoval, že budem študovať hudbu. On ako muzikant, ktorý poznal muzikantský život, mi ani nechcel dovoliť, aby som šiel na hudbu. Hovoril, že hudba je veľmi náročná a nevďačná, lebo keď chceš z toho žiť a byť, musíš byť najlepší.

Robovi držím palce, pomáham mu, ako sa dá, ale zase nechcem, aby si ľudia hovorili, že sa štverá po mojom chrbte. Skôr si myslím, že aj jeho bude tešiť, keď sa dostane k výsledkom vlastnou snahou. Teraz som mu pomohol nahrať jednu veľmi peknú pesničku, ktorá sa volá Vôňa leta. Som zvedavý, ako bude rezonovať, má totiž ambíciu stať sa hitom.





-Máte vy vôbec voľný čas?-



Ale áno. Je pravdou, že keď mám chvíľu voľno, tak si len tak sedím a pozerám do blba. Jednoducho sa mi nič nechce. Ročne najazdím 50 tisíc kilometrov, medzitým robím v štúdiu, hrám, každý víkend mám nejaký koncert. Nielen s Elánom, ale mám aj svoju kapelu, s ktorou chodím hrať. Je v nej Ďuro Burian, Maťo Gašpar, Marcel Nuntaj a Andy Zimányiová. Je to partička muzikantov, s ktorou ani nemusíme veľmi skúšať. Ale nástroje a aparát si nosíme sami.





-Čo pre vás znamená hudba?-



Pre mňa je to povolanie, ale v tom najlepšom slova zmysle. Mám tú možnosť týmto spôsobom byť užitočný, dávať niečo ľuďom. Je krásne, že môžem tým, čo ma baví, sa aj celkom slušne živiť.





-Jožo Ráž má narodeniny presne dva týždne po vás. Oslavujete ich spolu?-



Okrúhle sme oslavovali spolu. Päťdesiatku aj šesťdesiatku. Ak dožijeme, tak aj sedemdesiatku (úsmev). Už aj tým, že ja bývam v Prahe, sa nedá cestovať každú chvíľu do Bratislavy.





-Máte po ruke príslovie alebo porekadlo, ktorým sa riadite, ktoré si občas pripomeniete?-



Obyčajne na takúto otázku odpovedám – Ži a nechaj žiť. Nechať aj druhému priestor. Ja som niekedy až príliš empatický, čo mi zavše spôsobuje problémy v tom slova zmysle, že neviem povedať nie a niektorí ľudia to zneužijú. Takže - Ži a nechaj žiť.



Rozhovor s Vašom Patejdlom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.










Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.

Úvod

ODHAD: Hnutie ANO zvíťazilo vo voľbách do Poslaneckej snemovne

Podľa odhadov Českej televízie po sčítaní vyše 70 percent volebných obvodov by sa do Poslaneckej snemovne dostalo predbežne osem politických strán. ANO by malo získať 31 percent.

,aktualizované