Bratislava 29. septembra (TASR) - V roku 1910 mal Svetozár Hurban Vajanský 63 rokov a bol všeobecne považovaný za vedúcu osobnosť slovenskej literatúry i publicistiky. V polovici júla sa zúčastnil na slovanskom zjazde v Sofii. Cesta i s pobytom mu trvala desať dní a priniesla mu mnohé zážitky. Vnímavý Vajanský ich potom opísal v pútavom cestopise Sofia - Pleven. Cestopisné črty najskôr publikoval na 18 pokračovaní v Národných novinách a v roku 1911 ich vydal knižne.

V novembri 1910 vyšiel už VIII. zväzok jeho súborného diela, do ktorého zaradil prózy Búrka v zátiší, Pančava, V malom meste, Husľa a Podivíni. V tom čase už bol v tlači aj IX. zväzok, ktorý obsahoval prózy Zajatý cezarevič, Zločin a pokánie, Jarný mráz, Duchovia sudov a cestopis Volosko - Venecia. Vyšiel vo februári 1911. Koncom roku 1911 Kníhtlačiarsky účastinársky spolok v Martine vydal aj X. zväzok Sobraných diel S. H. Vajanského, ktorý obsahoval Črty a kresby.

Slovenská literatúra a slovenská kultúrna verejnosť sa tak mohla v jednom celku zoznámiť prakticky s celým literárnym dielom Svetozára Hurbana Vajanského. Súčasní i neskorší literárni odborníci mohli zasa posúdiť i komentovať jeho umelecký vývin v epických žánroch i v poézii.

Literárny vedec Ivan Kusý to v šesťdesiatych rokoch 20. storočia videl takto: "V poslednom Vajanského diele (novela Blížence) je jasné úsilie zmodernizovať svoju prózu. Zemiansky problém je už bokom, zachytáva vývin kapitalizmu v novších časoch, uvádza do diela najnovšie technické vynálezy a spomína módne umelecké diela, je spoločensko-kritický i bezperspektívny v názore na vývin spoločnosti, voľnejší v opisovaní ľúbostných vzťahov a prispôsobuje sa aj umelecky. Je menej´vozvýšený´, ale aj menej statický a deskripčný v porovnaní s realizmom svojej mladosti a narába i nástrojmi humoru a irónie, ktorým sa nepochybne učil od Gogoľa aj od Čechova." My dodajme, že záujem Vajanského o zemiansku vrstvu slovenskej spoločnosti a jej historický osud, ktorý prejavoval vo svojej ranej tvorbe, bol primárnym problémom socialistickej literárnej vedy. Nebol to však záujem márny. Čo načal Vajanský, s odstupom času tému umelecky úspešne zavŕšila Hana Zelinová v trilógii Alžbetin dvor, Volanie vetra a Kvet hrôzy.

V prvej dekáde 20. storočia bolo Vajanského dielo aj čitateľsky živé a v mnohých smeroch určovalo smer vývinu slovenskej literatúry. Svedčia o tom aj samostatné knižné vydania noviel Búrka v zátiší a Podivíni, ktoré vyšli v roku 1910 popri pravidelnom vydávaní jednotlivých zväzkov jeho súborného diela. V tomto období Vajanského tvorba už rezonovala aj za hranicami Slovenska. V Spojených štátoch mu vyšla zásluhou Amerických slovenských novín novela Daňo Chlebík, v pražskom vydavateľstve Union nemecký preklad novely Dve sestry (Zwei Schwestern), v charkovskom časopise Mirnyj trud novela Mier duše (Duševnoje spokojstvie), v srbských časopisoch Prosvjeta a Brankovo kolo novela Jarný mráz (Proljetni mraz) a novela Babie leto (Babje leto).

Vajanského literárne a umelecké záujmy boli mimoriadne široké. Málo sa vie, napríklad, o tom, že hudobný skladateľ Frico Kafenda chcel na základe predlohy Vajanského románu Vilín skomponovať operu a požiadal ho o napísanie libreta. (Vajanský napísal text libreta k prvému dejstvu, no projekt sa napokon nerealizoval.) Neveľmi sa spomína aj skutočnosť, že známy obhajca národných práv Slovákov, Angličan Seton Watson, redakčne pripravil na vydanie kolektívne dielo Slovenské ľudové umenie a piesne (Slovak peasant art and melodies), ktoré vyšlo v Londýne a že Svetozár Hurban do knihy prispel štúdiou o slovenskej ľudovej poézii.

Po celý život ho zaujímali aj prírodné krásy Slovenska. Svedčí o tom aj jeho rozsiahlejšia recenzia knihy známeho priekopníka turizmu na Slovensku Miloša Janošku Sprievodca po Tatrách. Jeho záujem vyvolalo aj vydanie Andersenových rozprávok v preklade Cyrila Gallaya i vydanie Ruských národných povestí. Obe knihy komentoval v obšírnych recenziách. Neustále spolupracoval aj so spolkom slovenských žien Živena a na jeho valnom zhromaždení v auguste 1911 predniesol esej Žena v národe, ktorá mala veľký ohlas a výrazne posilnila emancipačné úsilia slovenských žien.

Literárny vedec Pavol Petrus už pri príležitosti 50. výročia Vajanského úmrtia v roku 1966 napísal: Vajanského miesto v dejinách nášho národa, jeho kultúry a myslenia nebolo možné dlho obchádzať, pretože historická pravda je silnejšia, než akýkoľvek apriórny súd. Už doterajší literárnovedný výskum ukázal, že Vajanský nie je iba jedným zo zakladateľov modernej slovenskej poézie a prózy a jedným z prvých literárnych a výtvarných kritikov a teoretikov umenia, ktorí zapájali slovenskú duchovnú kultúru do myšlienkového prúdenia európskeho, ale aj výrazným organizátorom, publicistom - novinárom a politikom zasahujúcim do všetkých sfér života nášho národa.