Viedeň/Bratislava 20. augusta (TASR) – Práve v pondelok uplynie 155 rokov odvtedy, ako rakúsky cisár, český a uhorský kráľ František Jozef I. schválil 21. augusta 1862 stanovy Matice slovenskej (MS), čím umožnil jej činnosť na území vtedajšieho Uhorska.

Schváleniu stanov predchádzali viaceré historické udalosti. Cisár František Jozef I. vydal 22. októbra 1860 tzv. Októbrový diplom, ústavný dokument, ktorým sa zriekol absolutistickej vlády v monarchii a garantoval o.i. rovnosť občanov pred zákonom, právo zastávať akýkoľvek úrad, náboženskú slobodu a zrušenie poddanstva. Dokument sa vôbec nezmieňoval o rovnosti národov.

Vo februári 1861 bol prijatý tzv. Februárový patent (resp. Schmerlignova ústava), ktorý uviedol do života Októbrový diplom, ktorý ukončil éru absolutistickej vlády. Pre nemaďarské národnosti žijúce na území Uhorska nepriniesol ani najmenšie štátoprávne záruky ich národnostných práv. Zakotvoval len historické práva jednotlivých národov, následkom čoho Slováci stratili prísľub samostatnosti.

Potrebu založenia Matice (slovo znamená po srbsky včelí úľ, resp. včeliu kráľovnú, na základe čoho mal každý matičiar prispievať na národnú kultúru tak, ako to robia včely pri znášaní medu) na území dnešného Slovenska, vyjadril po prvý raz Pavol Jozef Šafárik. Ten ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade (mesto v srbskej Vojvodine) adresoval v roku 1827 Jánovi Kollárovi a Martinovi Hamuljakovi list, v ktorom navrhoval založiť podobnú ustanovizeň, akou bola Matica srbská.

Myšlienka vzniku celonárodnej inštitúcie zaujala aj mladých štúrovcov. Tí si to vytýčili za jeden z cieľov v programe tajného študentského spolku bratislavského Evanjelického lýcea Vzájomnosť (1837-1840) a neskôr sa ju pokúsili realizovať založením spolku Tatrín (1844-1848).

V Turčianskom Svätom Martine (dnešnom Martine, Slovensko) sa počas 6. a 7. júna 1861 konalo Slovenské národné zhromaždenie. Na ňom prijali Memorandum národa slovenského k Vysokému snemu krajiny uhorskej, v ktorom jeho signatári o.i. požadovali, aby štát podporoval slovenské kultúrne ustanovizne. Krátko nato sa realizovala pod gesciou výboru, vedeného Jánom Franciscim, príprava stanov Matice slovenskej, vybavovanie povolení na jej registráciu, získavanie členov a finančných darov.

Súhlasom cisára Františka Jozefa I. so stanovami Matice slovenskej boli 21. augusta 1862 odstránené posledné prekážky vzniku najvýznamnejšej kultúrno-spoločenskej inštitúcie v dejinách slovenského národa.

Na jej činnosť prispel dokonca aj sám cisár, ktorý jej venoval 1000 zlatých (pre porovnanie, biskup Štefan Moyzes daroval takmer 2500 zlatých).

Prvé zakladajúce valné zhromaždenie Matice slovenskej sa uskutočnilo 4. augusta 1863 v dnešnom Martine. Viedol ho predseda dočasného matičného výboru Ján Francisci, ktorý predložil zhromaždeniu vyzbieraných 94.000 zlatých, potrebných na chod Matice.

Zhromaždenie potvrdilo matičné stanovy, súčasný Martin ako sídlo a v duchu národnej a náboženskej solidarity a tolerancie zvolilo za predsedu banskobystrického katolíckeho biskupa Štefana Moyzesa (predseda MS v rokoch 1863-1869) a za podpredsedu evanjelického superintendenta Karola Kuzmányho (podpredseda MS v rokoch 1863-1866).

Matica slovenská tak vstúpila do rodiny slovanských spolkov s podobným názvom, ako jej predchodkyne Matica srbská (1826), Matica česká (1831), Matica chorvátska (1842), Matica moravská (1849), či neskôr aj Matica slovinská (1864).

V krátkom čase tak boli položené základy národnej knižnice, archívu i múzea. Po prehratej bitke Rakúska s Pruskom pri Hradci Králové maďarskí predstavitelia využili oslabené pozície cisárskej moci a došlo k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu. Výsledkom následnej maďarizácie bolo v roku 1875 zatvorenie Matice slovenskej zo strany uhorskej štátnej moci. Obnovená bola až 1. januára 1919 počas Československej republiky (ČSR). V súčasnosti sa riadi Zákonom o Matici slovenskej č. 68/1997 a stanovami Matice slovenskej, ktoré boli novelizované 17. septembra 2011 v Martine.