Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Memoáre Samuela Činčuráka sú napísané kultivovaným literárnym štýlom. Nie náhodou.
Autor TASR
Bratislava 12. januára (TASR) - Pozoruhodnú publikáciu (obsahom, vizážou i formátom) vydalo koncom minulého roka regionálne vydavateľstvo Miloša Hrica z Novohradu. Je to memoárové dielo s mnohovravným názvom Vojna a s charakterizujúcim podnázvom „Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 - 1918“. Jej autorom je Samuel Činčurák a jeho „malé rukopisné poznámky“ sa našli 60 rokov po jeho smrti medzi haraburdím na povale pevnej sedliacke chalupy v novohradskej dedine Ozdín, kde prežil väčšinu života a kde je aj pochovaný.
Samuel Činčurák bol dolnozemský Slovák. Narodil sa v júli 1883 v dedine Pivnica ako najmladší zo šiestich súrodencov. Od dvoch rokov však vyrastal v dedine Ilok, kde si rodičia zakúpili poľnohospodársku pôdu. Odmalička vedel o svojom slovenskom pôvode, veď doma sa rozprávali jedine po slovensky. V duchu veľmi túžil navštíviť krajinu svojich predkov. Toto rozhodnutie v ňom dozrelo po návšteve sestier Márie a Kristíny Royových, spisovateliek a sociálnych pracovníčok. Túžbu sa mu podarilo naplniť v roku 1912. Vtedy sa usadil v novohradskej obci Ozdín a začal hospodáriť. Tak sa stalo, že po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 bol povolaný do rakúsko-uhorskej armády a on, ktorý prišiel na Slovensko vlastne zo srbského prostredia, naraz mal bojovať proti slovanským bratom. Nakoniec do zákopov veľmi nechodil. Pre svoju rozvážnu povahu, ale aj pre svoje štylistické schopnosti a krasopis, stal sa osobným sluhom, tzv. „pucákom“ jedného nemeckého dôstojníka. V tejto pozícii sa mu podarilo prežiť vojnu a po 51 mesiacoch, čiže po štyroch rokoch a jednom štvrťroku, sa vrátil domov. Prešiel srbským, ruským i talianskym frontom. A keďže bol na svoj pôvod až neobyčajne gramotný, každý deň si všetko zapisoval. Tak vznikli jeho „malé poznámky“, ktoré sú dnes cenným pramenným materiálom poznania našich novodobejších dejín.
„Prežité udalosti opísal podrobne, otvorene a kriticky, s množstvom detailov a faktografických údajov. Pútavým jazykom zaznamenal nielen vlastné zážitky a skúsenosti, ale prezentuje aj názory z pozície obyčajného slovenského človeka.“ Takto rukopis charakterizovali na zadnej strane obálky editori knihy Pavel Mičianik, Július Lomenčík a Mišo Šesták. A ešte dodali: „V etickej rovine najviac odsudzuje morálku dôstojníkov a niektorých vojakov, najmä za smilstvo, podvody a ďalšie väčšie i menšie zlodejčiny a šmelinárstvo, ktoré bolo každodenným javom, predovšetkým v dôstojníckych kruhoch.“
Autor celkom autenticky zaznamenal aj niekoľko situácií „bratania sa“ rakúsko-uhorských a ruských vojakov na fronte v roku 1917. Znie to až neuveriteľne, že vojaci dvoch nepriateľských armád po stíchnutí paľby si spolu posedeli, pozhovárali sa, pofajčili a ponadávali na vojnu akoby nič. A to aj za prítomnosti dôstojníkov. Je isté, že všetko to boli vojaci slovanských národností. Samuel Činčurák, pravdaže, vtedy nemohol tušiť, že situácia sa zopakuje aj o štvrť storočia neskôr.
Memoáre Samuela Činčuráka sú napísané kultivovaným literárnym štýlom. Nie náhodou. V roku odvodu na vojnu mal za sebou už niekoľko knižiek povestí, poviedok a rozprávok pre deti a mládež, napríklad povesť o cigánskom chlapcovi Džauro (1909) alebo Malý plátenkár z roku 1910. V medzivojnovom období dokonca napísal aj romány, napríklad Tajní vrahovia (1928) a Nové Slovensko (1936).
Literárna história jeho spisovateľské účinkovanie prakticky nezaznamenala. Troška širší životopis Literárna činnosť Samuela Činčuráka 1883-1952 v roku 1973 napísal Juraj Potúček. Dodnes sa nachádza v archíve Biografického odboru Slovenskej národnej knižnice, ktorá ho prevzala z Matice slovenskej. Nezáujem o Činčurákovu tvorbu pramenil z toho, že sa dosť výrazne angažoval v činnosti slovenského Modrého kríža ako spolku abstinentov s dôrazne ponímanými náboženskými zásadami a sociálnym cítením a s vedúcim postavením sestier Márie a Kristíny Royových zo Starej Turej. Socialistický režim považoval spolok za sektu. Preto ho zakázal a jeho bývalí predstavitelia sa prechádzali mlčaním.
Memoáre Samuela Činčuráka o prvej svetovej vojne z pohľadu slovenského vojaka rakúsko-uhorskej armády sú však nesmierne cenným pramenným materiálom pre súčasných slovenských historikov, a vďaka svojmu populárnemu štýlu aj zaujímavým čítaním pre širší okruh čitateľov. Je to dramatické čítanie práve pre svoju autentickosť a pravdivosť. Naplno si to uvedomil aj historik Pavel Mičianik, ktorý do knihy napísal úvodnú historickú štúdiu Slovenský vojak v prvej svetovej vojne, a tiež spisovateľov vnuk, poľnohospodársky inžinier Ivan Mojmír Zoborský, ktorý na záver knihy napísal spomienky na starého otca Život a literárna tvorba Samuela Činčuráka.
Kniha obsahuje anglické, nemecké, talianske, srbské a ruské resumé a bohatú fotodokumentáciu (rozloženú v knihe) z bojov na frontoch prvej svetovej vojny.
Samuel Činčurák bol dolnozemský Slovák. Narodil sa v júli 1883 v dedine Pivnica ako najmladší zo šiestich súrodencov. Od dvoch rokov však vyrastal v dedine Ilok, kde si rodičia zakúpili poľnohospodársku pôdu. Odmalička vedel o svojom slovenskom pôvode, veď doma sa rozprávali jedine po slovensky. V duchu veľmi túžil navštíviť krajinu svojich predkov. Toto rozhodnutie v ňom dozrelo po návšteve sestier Márie a Kristíny Royových, spisovateliek a sociálnych pracovníčok. Túžbu sa mu podarilo naplniť v roku 1912. Vtedy sa usadil v novohradskej obci Ozdín a začal hospodáriť. Tak sa stalo, že po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 bol povolaný do rakúsko-uhorskej armády a on, ktorý prišiel na Slovensko vlastne zo srbského prostredia, naraz mal bojovať proti slovanským bratom. Nakoniec do zákopov veľmi nechodil. Pre svoju rozvážnu povahu, ale aj pre svoje štylistické schopnosti a krasopis, stal sa osobným sluhom, tzv. „pucákom“ jedného nemeckého dôstojníka. V tejto pozícii sa mu podarilo prežiť vojnu a po 51 mesiacoch, čiže po štyroch rokoch a jednom štvrťroku, sa vrátil domov. Prešiel srbským, ruským i talianskym frontom. A keďže bol na svoj pôvod až neobyčajne gramotný, každý deň si všetko zapisoval. Tak vznikli jeho „malé poznámky“, ktoré sú dnes cenným pramenným materiálom poznania našich novodobejších dejín.
„Prežité udalosti opísal podrobne, otvorene a kriticky, s množstvom detailov a faktografických údajov. Pútavým jazykom zaznamenal nielen vlastné zážitky a skúsenosti, ale prezentuje aj názory z pozície obyčajného slovenského človeka.“ Takto rukopis charakterizovali na zadnej strane obálky editori knihy Pavel Mičianik, Július Lomenčík a Mišo Šesták. A ešte dodali: „V etickej rovine najviac odsudzuje morálku dôstojníkov a niektorých vojakov, najmä za smilstvo, podvody a ďalšie väčšie i menšie zlodejčiny a šmelinárstvo, ktoré bolo každodenným javom, predovšetkým v dôstojníckych kruhoch.“
Autor celkom autenticky zaznamenal aj niekoľko situácií „bratania sa“ rakúsko-uhorských a ruských vojakov na fronte v roku 1917. Znie to až neuveriteľne, že vojaci dvoch nepriateľských armád po stíchnutí paľby si spolu posedeli, pozhovárali sa, pofajčili a ponadávali na vojnu akoby nič. A to aj za prítomnosti dôstojníkov. Je isté, že všetko to boli vojaci slovanských národností. Samuel Činčurák, pravdaže, vtedy nemohol tušiť, že situácia sa zopakuje aj o štvrť storočia neskôr.
Memoáre Samuela Činčuráka sú napísané kultivovaným literárnym štýlom. Nie náhodou. V roku odvodu na vojnu mal za sebou už niekoľko knižiek povestí, poviedok a rozprávok pre deti a mládež, napríklad povesť o cigánskom chlapcovi Džauro (1909) alebo Malý plátenkár z roku 1910. V medzivojnovom období dokonca napísal aj romány, napríklad Tajní vrahovia (1928) a Nové Slovensko (1936).
Literárna história jeho spisovateľské účinkovanie prakticky nezaznamenala. Troška širší životopis Literárna činnosť Samuela Činčuráka 1883-1952 v roku 1973 napísal Juraj Potúček. Dodnes sa nachádza v archíve Biografického odboru Slovenskej národnej knižnice, ktorá ho prevzala z Matice slovenskej. Nezáujem o Činčurákovu tvorbu pramenil z toho, že sa dosť výrazne angažoval v činnosti slovenského Modrého kríža ako spolku abstinentov s dôrazne ponímanými náboženskými zásadami a sociálnym cítením a s vedúcim postavením sestier Márie a Kristíny Royových zo Starej Turej. Socialistický režim považoval spolok za sektu. Preto ho zakázal a jeho bývalí predstavitelia sa prechádzali mlčaním.
Memoáre Samuela Činčuráka o prvej svetovej vojne z pohľadu slovenského vojaka rakúsko-uhorskej armády sú však nesmierne cenným pramenným materiálom pre súčasných slovenských historikov, a vďaka svojmu populárnemu štýlu aj zaujímavým čítaním pre širší okruh čitateľov. Je to dramatické čítanie práve pre svoju autentickosť a pravdivosť. Naplno si to uvedomil aj historik Pavel Mičianik, ktorý do knihy napísal úvodnú historickú štúdiu Slovenský vojak v prvej svetovej vojne, a tiež spisovateľov vnuk, poľnohospodársky inžinier Ivan Mojmír Zoborský, ktorý na záver knihy napísal spomienky na starého otca Život a literárna tvorba Samuela Činčuráka.
Kniha obsahuje anglické, nemecké, talianske, srbské a ruské resumé a bohatú fotodokumentáciu (rozloženú v knihe) z bojov na frontoch prvej svetovej vojny.
