Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Štvrtok 28. marec 2024Meniny má Soňa
< sekcia Knihy

Otcovia a ich synovia

Peter Holka: Ohyb rieky Foto: IKAR

Najnovší román Petra Holku Ohyb rieky zachytáva osudy troch generácií otcov a ich synov pochádzajúcich od Nitry od začiatku 20. storočia po súčasnosť.

Bratislava 16. novembra (OTS) - Prvú časť tvorí rozprávanie starého otca. Napriek tomu, že spomína najmä na pobyt v nacistickom Nemecku, kam ho zavliekli v roku 1944 na nútené práce, príbeh hýri vtipom a presvedčením, že aj v najťažších pomeroch môže vzklíčiť láska. Možno iba pudová, s potrebou zanechať na zemi svoje gény, ale vždy taká, čo pomáha prežiť aj tým najslabším. Starý otec rozpráva svoj príbeh už mŕtvy doma z rakvy, keď čaká na svoj pohreb.
Druhú časť tvorí rozprávanie jeho syna, ktorý bilancuje svoj život s dôrazom na rodinné vzťahy a väzby i pracovné pôsobenie v minulom režime.

Tretiu časť rozpráva na dovolenke pri mori starnúci spisovateľ, vnuk starého otca, ktorý žije s mladučkou Zuzanou.

Jednotlivé časti príbehu Ohyb rieky sú predelené tromi intermezzami, spomienkami žien, ich životných družiek. Hriechy mladosti postupne dobiehajú starého otca, otca i syna, a keďže sú zatajované, ležia na rodine ako prekliatie...

Hrabal som sa v tých sýtych letných vôňach, rozhŕňal snopy a kričal jej meno, až som ju napokon našiel ležať na chrbte so zatvorenými očami. Zdalo sa mi, že nedýcha, a od ľaku mi stislo srdce. Žeby som prišiel aj o druhú ženu? Krv nevidím. Hádam si nezlomila väzy? Odrazu otvorila oči, zdvihla ruky a pritiahla si moju hlavu k sebe na hruď, rovno medzi prsia. Aká tuhá vôňa z nej vystupovala! Tuhšia než z toho žita. Načisto ma omámila. Veľmi som po nej zatúžil a zabudol som ratovať koňa aj zbožie. Vyhrnul som jej košeľu na brucho a povolil si remeň na nohaviciach. Zblízka som jej hľadel do tváre a robil to, čo robieval aj môj otec, aj môjho otca otec a jeho starý otec a všetci moji mužskí predkovia v dlhej, nekončiacej sa rieke života a smrti. Inak by som tu nebol ani ja, ani moje deti, ani vnuci a vnučky. Usmievala sa so zatvorenými očami a pootvorenými perami. Páčilo sa jej to. Veľmi sa jej to páčilo. Veď aj mne. Zadúšala nás sladká vôňa obilia, okolo nás trieskali hromy a blesky a o chvíľu už na nás lialo. Lialo tak, akoby mala znova nastať potopa sveta. A my sme uprostred toho besnenia šťastne spočívali v zožatom žite jeden v druhom ako v pradávnej arche jestvovania, miešal sa nám pot a telesné šťavy a stonali sme od slasti.

Román Petra Holku Ohyb rieky je síce napísaný s humorom, často s iróniou, ale autor s nesmiernou ľahkosťou píše aj o vážnych dejinných udalostiach. Nenudí, nemoralizuje, dáva čitateľovi možnosť samému posúdiť, čomu by ho história mala naučiť.
Kniha vznikla s podporou Literárneho fondu.
Peter Holka debutoval v roku 1983 novelou Ústie Riečok, neskôr vydal knihy ako Leto na furmanskom koni, Piráti z Marka Twaina, Normálny cvok, Smrť, na ktorú sa čakalo, Biele noci, čierne dni, Môj život s Demi Moore, Pokušenie, či Láska prebýva na Kilimandžáre.
Peter Holka je laureátom Ceny Vladimíra Mináča, Ceny Trojruža, dvojnásobným nositeľom Ceny VÚB za najlepšiu prozaickú knihu roka, dva razy mu udelili výročnú Cenu SSS, spisovateľ získal aj cenu Zlaté pero a ďalšie literárne ocenenia.

Milan Buno, literárny publicista