< sekcia Československé výročia 2018

Zvolenčanku V. Kučerovú mrzí, že slovenčina nie je v Česku na maturite

Ilustračné foto. Foto: TASR - Pavol Zachar

Absolventka pražskej DAMU organizuje tiež Festival českej a slovenskej tvorby pre deti a na Slovensko priniesla projekt Celé Slovensko číta deťom, ktorý ju inšpiroval práve v ČR.

Zvolen 7. októbra (TASR)- Rodáčka zo Zvolena, absolventka pražskej DAMU Viera Kučerová (1960), je jednou z osobností, ktoré sa po rozdelení Československa v roku 1993 snažia v oblasti kultúry a umenia o udržiavanie a rozvíjanie dobrých vzťahov medzi oboma národmi. Je autorkou niekoľkých dvojjazyčných kníh a CD, ktoré majú najmä u detí prispievať k lepšiemu spoznávaniu oboch jazykov. Tvorí a realizuje komponované programy o slovenskej literatúre, iniciuje divadelné predstavenia a rozhlasové relácie. Organizuje tiež Festival českej a slovenskej tvorby pre deti a na Slovensko priniesla projekt Celé Slovensko číta deťom, ktorý ju inšpiroval práve v ČR.

- Prečo ste po skončení zvolenského gymnázia odišli na začiatku 80. rokov študovať práve do Prahy?-

Celá moja rodina pochádza z rázovitej stredoslovenskej dediny Očová, ja som sa ale narodila v blízkom okresnom meste Zvolen a detstvo prežila neďaleko, na Sliači. V Prahe ale v 50. rokoch študoval môj otec, ktorý mi vždy rozprával o tomto meste ako o meste plnom kultúry, pričom mal na ňu veľa krásnych a nezabudnuteľných spomienok. Ja som bola už vo svojich tínedžerských rokoch zameraná na kultúru, veľmi ma lákalo divadlo, recitovala som na rôznych podujatiach a tancovala som vo folklórnom súbore Marína. V tom čase som sa dozvedela, že v Prahe na DAMU je katedra bábkoherectva, ktorá bola vtedy jediná v Československu a dokonca aj v Európe. Povedala som si teda, že to skúsim. Pamätám si, keď som išla na prijímacie pohovory, ako som bola Prahou, ale aj atmosférou, ktorá vtedy vládla na fakulte, očarená.

- Akým smerom sa po skončení DAMU ubral váš život?-

Dostala som angažmán v Divadle J. Wolkera, čo bolo vtedy činoherné divadlo pre deti a mládež. Vydala som sa a vzala si za manžela spolužiaka z Prahy, hudobného skladateľa a ostala som v hlavnom meste aj bývať. Už v tom čase mi ale začala chýbať slovenčina a tak som nadviazala spoluprácu s Domom slovenskej kultúry v Prahe. Samozrejme, neskorší rozpad Československa ma veľmi zasiahol, pretože Slováci žijúci v Čechách sa zo dňa na deň a bez svojho pričinenia stali národnostnou menšinou vo svojej vlasti. Bolo to ťažké obdobie nielen pre mňa, ale pre mnohých Slovákov, ktorí prišli do svojho hlavného mesta študovať a ktorí si tam našli prácu a rodinné zázemie.

- Aký bol ten impulz pre to, aby ste sa začali venovať práci, ktorá by mala za výsledok upevňovanie a rozvíjanie vzájomných vzťahov?-

Ja som sa vtedy pohybovala v sfére kultúry, najmä divadla a hrala som napríklad v Divadle pod Palmovkou, v Národnom divadle marionet, v Divadle Lampion a hosťovala vo Vinohradskom divadle. Zároveň som tiež veľa dabovala v Českej televízii. Keď neskôr utíchli prvotné vášne po rozdelení republiky, viacerí českí kolegovia a kamaráti začali hovoriť, že im chýba slovenčina. Často som od nich počúvala vety typu: Ty naše děti slovenštině už nebudou rozumět! Tak sme spolu so Slovákmi, kolegami z umeleckej branže, ktorí ostali v Čechách, nahrali v roku 1995 CD s rozprávkami Pavla Dobšinského. Podieľali sa na tom napríklad Sylvia Turbová, Hana Gregorová, Roman Mihina, Ada Straková, Richard Trsťan, Martin Matejka, Roman Mrázik, Dušan Kollár a iní. Neskôr vyšla aj dvojjazyčná kniha s týmito rozprávkami a so slovníkom rozdielnych výrazov. Oba tieto projekty mali veľký úspech. Dlhé roky som potom pracovala ako dramaturg v Slovenskom inštitúte v Prahe, s ktorým spolupracujem externe aj dnes. Bolo to zároveň v čase, keď z pultov českých kníhkupectiev zmizli slovenské knihy, slovenčina sa vytratila aj z médií. Vtedy sme si povedali, že treba zrealizovať podobné projekty, kde budeme prinášať slovenčinu do českých škôl. V súčasnosti už vychádza štvrtá dvojjazyčná rozprávková kniha. Vydáva ju spolok Bona Fide, združujúci absolventov umeleckých škôl, ktorí ostali v Prahe a založili ho v roku 2001 s cieľom organizovať kultúrne podujatia, ktoré by nahrádzali to, čo sa vytratilo po rozdelení republiky.

- Dnes ste na Slovensku známa ako organizátorka projektu Celé Slovensko číta deťom. Ako došlo k tejto iniciatíve?-

Inšpirácia prišla práve z Českej republiky, kde som sa s ním zoznámila. Zaujal ma zameraním a myšlienkou – „Čítajme deťom 20 minút každý deň". Združenie Celé Slovensko číta deťom sme založili v roku 2009 a o dva roky neskôr sme začali na školách deťom aj skutočne čítať. Projekt má slušnú odozvu, pričom tento rok sme sa zišli pri čítaní už aj v rámci Vyšehradskej štvorky.

- Najnovším vaším projektom je Festival českej a slovenskej tvorby pre deti?-

Áno. Festival organizujeme piaty rok. Do Českej republiky prinášame slovenskú literatúru, spisovateľov, ilustrátorov, divadlá a zase naopak, česká tvorba, najmä pre deti, sa prezentuje na Slovensku. Tento rok to je o to zaujímavejšie, že si pripomíname 100 rokov od vzniku spoločného štátu. Myslím si totiž, že pre deti sú najpôsobivejšie osobné stretnutia priamo so spisovateľmi, ilustrátormi a umelcami. Doteraz ma napríklad mrzí, že do maturitných otázok v Čechách nie je zaradená ani jedna otázka zo slovenskej literatúry. Keď odstrihneme nastupujúcej inteligencii informácie, že sme takmer 70 rokov žili v spoločnom štáte, že literatúra sa vyvíjala súbežne, že sa veľmi ovplyvňovala, a zaradíme ju len do pozície zahraničnej literatúry, tak to je veľmi zlé.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.