< sekcia Československé výročia 2018

Pred 25 rokmi sa Slováci začali skladať na národný poklad

Umelecko-spoločenským večerom otvorili 31. januára v Slovenskom národnom divadle zbierku na národný ppklad Slovenskejrepubliky. Vyhlásila ju Matica slovenská s cieľom posilniťpocit spolupatričnosti Slovákov doma i vo svete. Slovensku,ktoré začalo písať novú kapitolu svojej histórie ako samostatný štát, má zbierka dopomôcť k tomu, aby bolo nezávisléaj svojím imanímJ. Kasanický sa rozhodol odovzdať sek na 500 tisíc dolárov. Foto: Archív TASR

Ľudia okrem finančnej hotovosti venovali na národný poklad rôzne predmety z drahých kovov i umelecké diela.

Bratislava 31. januára (TASR) – V Slovenskom národnom divadle (SND) v Bratislave spustili 31. januára 1993 zbierku na národný poklad Slovenskej republiky (SR). Dnes uplynie od tejto udalosti 25 rokov.

Vyhlasovateľom zbierky na národný poklad SR bola Matica slovenská (MS). Cieľom zbierky malo byť posilnenie spolupatričnosti Slovákov doma i vo svete, takisto vytvorenie zlatých, korunových i devízových rezerv v Národnej banke Slovenska (NBS). Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky (1. január 1993) sa mala aj týmto spôsobom stabilizovať nová mena - Slovenská koruna (Sk).

Predstavitelia MS chceli touto zbierkou pomôcť Slovensku, ktoré začalo písať novú kapitolu svojej histórie ako samostatný štát, aby bolo nezávislé aj svojím imaním. "Bola to reminiscencia na Slovenský štát. Do konca roka 1993 sa vyzbieralo 22 miliónov korún a potom sa tie peniaze zle investovali", povedal pre TASR riaditeľ Slovenského historického ústavu MS Ivan Mrva. "Zámer bol posilniť národné povedomie – dám peniaze na štát, ktorý vzniká. Stmelíme sa aj okolo tejto akcie ako národ. Nebolo však ujasnené komu by to vlastne malo ísť", dodal Mrva.

Ľudia okrem finančnej hotovosti venovali na národný poklad rôzne predmety z drahých kovov i umelecké diela. Veľké podniky prispievali do zbierky státisícmi korún, svojho prvého mesačného platu v prospech národného pokladu sa zriekol aj vtedajší prezident SR Michal Kováč. Na národný poklad sa skladali aj krajania v zahraničí. Do roku 1998 sa vyzbieralo viac ako osem kilogramov zlata, vyše 31 kg striebra a tisícky ďalších predmetov z drahých kovov a viac ako 20 miliónov Sk.

Namiesto toho, aby sa peniaze uložili do Národnej banky Slovenska, sa vtedajší predseda MS Jozef Markuš rozhodol cez Nadáciu Matice slovenskej investovať väčšiu časť finančnej zbierky do Podielového družstva Slovenské investície. To sa po troch rokoch ocitlo v konkurze a skrachovalo. Slovenský národ tak prišiel o 26 miliónov slovenských korún (približne 870 tisíc eur). Obyvatelia Slovenska tak ani po štvrtýkrát nemali šťastie pri organizovaní masovej zbierky a financie sa zdefraudovali.

Zbierka na národný poklad SR sa svojím zámerom ponášala na zbierku, ktorá sa organizovala počas trvania tzv. Slovenského štátu. V júli 1939 slovenská vláda na svojom zasadnutí rozhodla o zriadení Fondu hospodárskej samostatnosti, známeho ako zlatý poklad. Občania doň mohli prispievať drahými kovmi, cennými predmetmi i finančnou hotovosťou. Právo manipulovať so zhromaždenými prostriedkami mal minister financií. Vecné dary boli uložené v Hlavnom ústave Slovenskej národnej banky (SNB). Zbierka sa oficiálne spustila v októbri toho istého roka.

Z materiálov Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) vyplýva, že do zbierky prispelo vyše 90.000 darcov. Jej výsledkom bolo viac ako tri kilogramy čistého zlata, 60 kilogramov čiastočne zlatého kovu, 1873 kilogramov čistého striebra, 344 čiastočne strieborných predmetov, cenné papiere v hodnote dva a pol milióna korún a desať miliónov korún v hotovosti. Tieto prostriedky boli použité na splatenie štátovkového dlhu a roztavené zlato bolo uložené ako rezerva štátu. Každý darca, ktorý zložil na zlatý poklad dar v hodnote minimálne sto korún, dostal oceľový prsteň s nápisom "Slovenský štát ďakuje", ktorý vyrábala Štátna mincovňa v Kremnici.

Vtedajší guvernér SNB Imrich Karvaš nechal pred koncom druhej svetovej vojny veľkú časť zlatého pokladu, ktorého súčasťou boli aj predmety a financie vyzbierané v zbierke, vyviezť do Švajčiarska. Zvyšok zlatých rezerv, ktoré zostali na Slovensku odviezli povstalci do Moskvy. Po skončení vojny sa slovenský zlatý poklad vrátil do Československa. O jeho využití sa však rozhodovalo v Prahe.

Ani pri ďalšej celonárodnej zbierke nemali Slováci šťastie. Finančná zbierka, ktorú organizoval tlačový orgán Československého zväzu mládeže, denník Smena na nosný dopravný systém pre Vysoké Tatry Alweg v roku 1968 sa použila na iný účel.

Alweg bol jednokoľajový dopravný systém. Mal pomôcť Vysokým Tatrám vyriešiť zlú dopravnú situáciu pred blížiacimi sa majstrovstvami sveta v klasických lyžiarskych disciplínach v roku 1970. Krajský národný výbor (KNV) v Košiciach tento projekt schválil ešte v roku 1963. O tri roky neskôr ho Štátny ústav dopravného projektovania stopol pre jeho finančnú aj stavebnú náročnosť. V roku 1968 tento projekt opäť ožil a zohral dôležitú úlohu pri obnovení myšlienky federálneho usporiadania Československej socialistickej republiky (ČSSR). Alweg si osvojil Československý zväz mládeže a chcel ho realizovať ako ďalšiu Stavbu mládeže, aby sa opätovne obnovila budovateľská tradícia v krajine. Prostredníctvom svojho tlačového orgánu, denníka Smena spustil rozsiahlu kampaň a 21. januára 1968 vyhlásil denník aj oficiálnu zbierku na podporu jeho výstavby. Proti Alwegu vystupovalo ministerstvo dopravy, čo slovenská verejnosť chápala tak, že Česi nechcú uvoľniť peniaze na výstavbu modernej a zároveň potrebnej veci pre Vysoké Tatry. Slováci si čoraz viac uvedomovali neschopnosť slovenských orgánov rozhodovať o praktických záležitostiach na vlastnom území, čo ešte viac vyburcovalo celospoločenskú diskusiu o potrebe zmeny štátoprávneho usporiadania.

Do Bratislavy 9. februára 1968 pricestoval minister dopravy Alois Indra, aby tlmočil rozhodnutie ministerstva nebudovať v Tatrách Alweg, ale opraviť zastaranú Tatranskú elektrickú železnicu. Voči tomuto rozhodnutiu sa zdvihla vlna odporu a vysokoškoláci svoj nesúhlas prezentovali aj pochodom v uliciach Bratislavy. Hoci sa projekt pre časovú a finančnú náročnosť neuskutočnil, zaktivizoval obyvateľstvo a poukázal na nacionalistické animozity v štáte. Obyvatelia ČSSR darovali do polovice augusta 1968 na Alweg 5.335.894 Kčs (Korún československých). Časť vyzbieraných peňazí sa darcom vrátila, za zvyšné peniaze (približne 3,5 milióna Kčs) postavili školu v obci Nemecká pri Banskej Bystrici.

Za najväčšie "zneužitie peňazí" možno považovať národnú zbierku na Maticu slovenskú, ktorá bola úspešná, avšak v konečnom dôsledku zhabaná maďarskou vládou a použitá na odnárodňovanie Slovákov.

Zbierka na Maticu slovenskú bola národná akcia, ktorú vyhlásili 23. októbra 1862. Prispievali do nej jednotlivci, robili sa zbierky z domu do domu a výkazy o týchto akciách sa uverejňovali v novinách. Na prvom valnom zhromaždení 4. augusta 1863 oznámil Ján Francisci, že sa vyzbieralo 94.000 zlatých a 95 grajciarov. Uvádza sa aj údaj 100.000 zlatých. "V tom čase bol 1.800.000 Slovákov. Bolo to zhruba 200.000 rakúsko-uhorských korún a 3200 korún bol jeden kilogram zlata. Toto bolo 65 kilogramov zlata, a keď to prepočítame na dnešné ceny, tak to je 2,5 milióna eur", uviedol riaditeľ Slovenského historického ústavu MS Ivan Mrva. Matičné stanovy však predpisovali jednu vec, ktorá v konečnom dôsledku bránila rozvoju inštitúcie. Podľa paragrafu 28 jej stanov nemohla Matica tieto peniaze použiť na hradenie bežných výdavkov. Peniaze mali slúžiť ako "základina MS" a len úroky z nej a ďalšie príspevky z činnosti Matice mohli slúžiť na jej financovanie. Jedine tento spôsob zaručoval istotu, že darované peniaze zostanú natrvalo matičným majetkom.

V roku 1875 uhorská vláda zakázala činnosť Matice slovenskej. Zhabané peňažné fondy Matice, ktoré presahovali sumu 100.000 zlatých, poslúžili na financovanie Uhorsko-krajinského slovenského vzdelávacieho spolku, ktorý vznikol v roku 1885. V čele jeho sedemčlenného vedenia bol banskobystrický biskup Juraj Částka (Császka). Z matičných prostriedkov boli potom vydávané provládne Slovenské noviny a týždenník Vlasť a Svet, rôzne kalendáre a vlastenecké knihy pre slovenský ľud. V súvislosti s rozhodnutím dať finančné zbierky Matice k dispozícii vzdelávaciemu spolku bol podniknutý pokus o jej obnovenie. V septembri 1885 deputácia zložená z členov posledného výboru Matice slovenskej na čele s Ľudovítom Turzom Nosickým predložila Prestolný prosbopis ministerskému predsedovi uhorskej vlády Kolomanovi Tiszovi. Niekoľko dní predtým ho podali aj panovníkovi Františkovi Jozefovi. Žiadali obnovenie Matice slovenskej a aj zrušenie rozhodnutia o odovzdaní jej majetku Uhorsko-krajinskému slovenskému vzdelávaciemu spolku. Tisza aj panovník sa žiadosťou odmietli zaoberať.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.